Divadelné štúdio Actores má zvláštnu históriu. Vzniklo v roku 1994 v Rožňave, v meste, kde neexistovala divadelná tradícia. Na počiatku bola vízia niekoľkých spolužiakov z košického konzervatória, ktorí sa po škole ocitli v kamenných divadlách a neboli spokojní. Cítili, že chcú tvoriť inak. Jeden z nich bol Rožňavčan a mal tu "konexie". Mesto sľúbilo ujať sa divadelníkov, dať im grátis scénu, aj malé platy, zabezpečiť bývanie. A tak si mladí ľudia zbalili svojich päť slivák a odišli na divadelný Klondike, kam dovtedy prichádzala profesionálna kultúra tak tri razy do roka, a to len tá, na ktorú boli peniaze. Iste, iné boli plány i sľuby a iná realita, ktorá ich tu čakala. Spočiatku boli tvrdé podmienky. Namiesto sľúbeného bytu ubytovňa, divadelná sála, kde líšky dávajú dobrú noc, a ľudia nezvyknutí chodiť do divadla. "Realita vždy pritlačí človeka trochu k múru. Ale keď si poviete, že sa to dá, pomaličky to naozaj ide," tvrdí Róbert Kobezda a ďalší vývoj divadla mu dáva za pravdu. Divadelní nadšenci vytrvali a zdá sa, vyplatilo sa. Dnes už má divadlo k dispozícii vlastný dvojgeneračný byt, no najmä stály repertoár a Rožňavčania ich berú za svojich. Róbert Kobezda: "Z roka na rok je to lepšie. Vlastne je to trochu zázrak, že divadlo funguje. Sme tu spokojní. V Rožňave je dobrý divák, nepoznačený, a teda neskazený. Berie divadlo absolútne prirodzene, tak ako to cíti. A my vlastne podľa toho aj tvoríme, on akoby udával temporytmus." Miestni už poznávajú svojich hercov na ulici a malí podnikatelia im pomáhajú sponzorskými darmi. Aj vďaka nim má Actores za sebou niekoľko pozoruhodných ciest. Boli už na festivaloch v Belgicku, v Kanade, na konci minulého roku dokonca vo Venezuele. A domov sa nevracajú s prázdnymi rukami, ale s cenami a ďalšími pozvaniami.
Divadelné štúdio Actores tvorí päť interných členov, plus externisti. Či už ľudia z iných divadiel, alebo ak, povedzme, pripravia rozprávku, veľké roly dostanú miestne deti. Začínajúcim výtvarníkom môže byť divadlo akýmsi tvorivým laboratóriom, i keď veľká časť výpravy je výsledkom invencie (ale i zručnosti) samotných členov divadla. Vekový priemer je nízky, sú tu ľudia od 21 do 36 rokov. Na čele stojí režisérka Tatiana Masníková, absolventka kyjevského inštitútu, ktorá pracovala v Ukrajinskom národnom divadle, v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, učila na konzervatóriu. Práve tu sa zoznámila s chlapcami a spoločne odišli do Rožňavy.
Repertoár divadla je rôznorodý. Doteraz pripravili osem inscenácií, na marec chystajú ďalšiu. Nemajú vyhranený štýl, žáner ani dramatikov. Robia vraj to, čo ich zaujme. Väčšinou na motívy. Jednak z pragmatických dôvodov, kvôli výške autorských práv, ale i preto, aby mohli s textom ďalej narábať, hrať sa s ním, pretvárať ho. Vždy však rešpektujúc autora, vcítiť sa do neho je vraj podmienkou. Ich predstaveniam nedominuje text, nebazírujú na čítacích skúškach. Dôležité je nonverbálne vyjadrovanie sa, hudba, výtvarná zložka. Majú inscenácie pre dospelých i rozprávky. A dôležité miesto majú autorské projekty. Aj prvá inscenácia Plot bola autorským dielom. Výpoveďou, čo tvorcovia zažili na škole a v kamenných divadlách. Práve s Plotom sa v roku 1995 Actores dostalo do Belgicka a minulý rok do Kanady. Na kanadskom festivale získali rožňavskí divadelníci cenu za najlepšiu produkciu, réžiu a cenu kritiky za herecké výkony. A pozvánku do Venezuely. Boli tu od 11. do 18. decembra a odniesli si Veľkú cenu diváka. V konkurencii 16 súborov zo 14 krajín sveta. (Mimochodom, bolo tu i španielske divadlo, kde režisérom bol Bolek Polívka.) Zatiaľ neoficiálne sú pozvaní do Dominikánskej republiky, Nemecka a Českej republiky. Zaujímavé je, že hoci Rožňavčania pochodili svet, doma na Slovensku sa o nich vie iba málo. Doteraz vraj za nimi vycestoval iba jediný kritik. A v Bratislave hrali iba jediný raz, pred dvoma rokmi v bratislavskom Istropolise. "Dostať sa do Bratislavy je väčší problém než do Venezuely. Myslím si, že čosi podobné zažila, povedzme, Stoka. Najprv musela pochodiť Európu, aby ju akceptovali aj tu. Doma sa presadzuje oveľa ťažšie než vo svete. Predať v Bratislave neznáme rožňavské divadlo je veľký problém. A tá naša Rožňava je fakt ďaleko, nie je ľahké dostať sem divadelnú kritickú obec." Snáď sa ju podarí nalákať na pripravovanú premiéru Anymus. Opäť autorskú hru, ktorá bude rozprávať o štyroch rokoch života, ktoré divadelníci spoločne prežili. A ako vidia svoju perspektívu? Róbert Kobezda: "Všetko je otázka peňazí a situácia v divadlách je veľmi zlá. Mesto však divadlo chce. Viac peňazí síce nedá, lebo nemá, ale divadlo žije. Možno náš entuziazmus súvisí s našou mladosťou, ale zatiaľ je to tak, že chceme byť spolu a spoločne tvoriť."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
