va. Aj keď v hre vystupujú štyri postavy, len tri z nich zohrávajú významnú úlohu v dejovej línii. Prvá z postáv je zdanlivo vnútorne aj navonok silná, vyrovnaná, zocelená životom, no pod maskou je neustále zmietaná vnútornými problémami, sústredenými okolo stigmy slabocha (zbabelca). Druhá postava je oproti prvej fyzicky menšia, ale oveľa "životaschopnejšia" a energickejšia. Táto pre život potrebuje pozornosť druhých, hluk a komunikáciu - jej najzákladnejšou potrebou je vidieť samú seba, svoju škrupulóznu dokonalosť a je úplne zúfalá, ak tak nemôže urobiť. Najkrutejším trestom pre ňu je byť odkázaná na "videnie" vlastnej osoby ľahostajnými očami druhých a neistota, že nevyzerá dobre. Diametrálne odlišne pôsobí tretia postava - táto ostáva v kútoch miestnosti a… pozoruje. S vytrvalosťou šelmy striehne a skúma ľudí, až kým nenájde najmenšiu štrbinku na ich maske. Potom s krutosťou diktátora ničí túto vonkajšiu dokonalosť - prečo? Len pre ten pocit nadvlády a manipulácie, vydierania a - moci. Napriek svojej povahe je inteligentná a prezieravá, rýchlo chápe súvislosti len z najmenších náznakov a dokáže predvídať s takmer stopercentnou presnosťou. Navonok rozdielne osôbky sa stretnú na mieste, kde sa čas meria na večnosť. Čo ich spája, je vnútorné zúfalstvo - "malý" hriech, ktorý viac-menej determinuje ich správanie. Hoci sa všetky tri strany zhodli na kooperácii a spríjemnení si večnosti, krátko po tom, čo sa zavrú dvere (jediná možnosť úniku), strhne sa lavína hádok, srdcervúcich prejavov o vlastnom nešťastí, o problémoch osobných aj neosobných… Idylický domček z karát (centrum vzájomnej spolupráce) sa rozsype. A nepomôže ani mlčanie (ktoré, mimochodom, porušila len jedna z troch strán), a dokonca ani snaha o spoluprácu, spočívajúca v otvorenom vyložení kariet na stôl. Nikto sa však nezmohol na viac než úprimné lži. Paradoxom je, že tieto rozdielne strany po čase nevedeli bez seba existovať - boli zviazané krutou istotou vzájomného pekla a toto "puto" bolo neporovnateľne silnejšie ako ich vlastný strach pred neistotou, ak odídu. Tak znova: krik, hádky, urážky a ponižovanie, neúspešné pokusy o ignoráciu a zdanlivá indiferentnosť… A potom? Ešte raz. Bábky v rukách vyššej moci - Boha? Diabla? Vlastného ega? - zvaľujúce vinu na bronzovú sochu (od Barbedienna): to je všetko, čo boli. A hoci si to všetci traja uvedomili, neboli schopní naraz odložiť sebecké požiadavky. Sami a zároveň pripútaní jeden k druhému, každý katom ostatných dvoch. Tak dobre, pokračujme.

BARBORA GÁBELOVÁ

(Autorka je študentkou gymnázia.)