vá, J. Kundlák, Ľ. Ludha, G. Beláček, M. Doboš, J. Peter, P. Oswald, S. Šomorjai
Možno iba privítať, že operný odkaz W. A. Mozarta sa v ostatných sezónach pravidelne objavuje v premiérovej ponuke bratislavskej opery. Popri ešte stále neuvedenom Titovi mala dramaturgia najväčší dlh voči Únosu zo serailu, ktorý sa ostatný víkend po takmer polstoročí vrátil na dosky SND. V nemecky otextovanom singspiele, s dobovo módnou tureckou tematikou, sa prelína rovina ľudovo komediálna vrátane citovo podfarbených profilov postáv, s motívom osvieteneckého racionalizmu (hovorená postava Selima), v záverečnej fáze diela otvárajúcim ďalší rozmer predlohy. Bolo by za vlasy pritiahnuté, keby sa poloha filozoficko-moralistická preceňovala, na druhej strane však je rovnakým prešľapom chápanie Únosu zo serailu len ako prvoplánovej buffy. Nedovoľuje to napokon hudba: obsahuje veselosť i smútok, radosť i utrpenie, nežnosť i ohnivosť. Je mozartovsky priehľadná, vtipná, má noblesu i humor, nikdy však - ani pri alkoholickom opojení Osmina - nekoketuje s fraškovitosťou. Práve tieto jej atribúty zaväzujú tvorcov inscenácie k ostražitosti, k potrebe udržiavať hudobný i javiskový tok partitúry pod prísnou kontrolou.
Bratislavské divadlo prepožičalo dirigentskú taktovku hosťujúcemu rakúskemu umelcovi W. Maurerovi, ktorý rukopis svojho o dve storočia staršieho rodáka vie prečítať s pochopením a pokorou. Nepatrí síce k európsky známym osobnostiam, čo však nebráni tomu, aby sa pokúsil zvukovo rekonštruovať živého, sviežeho a graciózneho Mozarta. Hoci každý detail nedostal optimálnu podobu (viacero nepresností bolo na 1. premiére), ako celok Maurerovo poňatie možno hodnotiť ako štýlovo priliehavé a osobnostne inšpiratívne. Žiaľ, v súčasnosti nedokáže Opera SND adekvátne obsadiť všetkých päť speváckych rolí. Paradoxne, práve najnáročnejšia z nich, dramatickou koloratúrou vyšperkovaná Konstanza, sa stala v oboch obsadeniach stredobodom pozornosti. Ľ. Vargicová, spevácky plnozvučná a suverénna v ozdobnej technike, ako i A. Kohútková, timbrovo mäkká, plastická, štýlová, ale aj koloratúrne precízna, si zaslúžia jednoznačnú pochvalu. J. Kundlák je hlasovo i herecky priliehavým mozartovským hrdinom, stvárňujúcim Belmonta vkusne a kultivovane. Dobrí sú obaja Pedrillovia (P. Oswald a S. Šomorjai), zatiaľ čo ani jednej subretnej Blonde (J. Valášková a J. Juríčková) sa nepodarilo zaujať spevácky. Kameňom úrazu je však chybné obsadenie partu Osmina (J. Peter a M. Doboš), vyžadujúceho tmavý, hlboký, jadrný bas.
Ostáva nám zaujať stanovisko k javiskovej stránke premiéry. Režisér M. Fischer ostal tentoraz dosť zdržanlivý, obvyklé "prehrávanie" a komickú naviazanosť - s malými výnimkami - držal na uzde. Aj za cenu istej fádnosti večera je to cesta prijateľnejšia. Staromódna a nevkusná výprava M. Ferenčíka však k estetickému dojmu naštudovania rozhodne nepridala. Akoby scénografia v Opere SND kráčala späť. Nový bratislavský Mozart, naplánovaný Lenárdovou a zrealizovaný pod Hrubantovou direkciou, sa tak stal umelecky nie celkom vyváženou produkciou. Viem si predstaviť, že o zodpovednosť za resty sa nepobijú ani bývalí, ani súčasní "otcovia" divadla. PAVEL UNGER
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
