bí svojmu prostrediu. Prispôsobenie podľa Darwina znamená vývoj. Hovorí to ako prírodovedec, ale keby rovnaký názor vyslovil ako sociológ, vyvolalo by to rovnaký rozruch.

Keď sa zamýšľame nad tým, ako je možné, že ľudia, ktorí sa presadili za minulého režimu, sú rovnako úspešní aj v tom dnešnom, ponúka sa vysvetlenie, že popri istej dávke agresivity je kľúčom k úspechu aj schopnosť vziať na vedomie zmenu prostredia a tejto zmene sa prispôsobiť. S Darwinom možno o tej premene osobnosti (napríklad z nomenklatúrneho komunistického kádra na kapitalistického podnikateľa) hovoriť ako o vývoji. Ak prispôsobenie sa komunistov kapitalizmu znamená vývoj, zostáva ešte domyslieť, čo sa vlastne vyvíja. Prvá možnosť: včerajší úspešný komunista sa v zmenenom demokratickom prostredí stal úspešným kapitalistom. Ak vývoj bude smerovať od demokracie k totalite, prispôsobí sa rovnako. Tu sa žiada povedať, že vývoj sám osebe nie je synonymom dobra. Vývoj môže smerovať k dobrému rovnako ako ku zlému. Druhá možnosť: zmenenému prostrediu sa včerajší úspešní komunisti prispôsobujú ako druh. A možno sa prispôsobujú tomu (teoretizujeme), čo spoločnosti vnucujú ako silnejší, ako víťazi v tom darwinovskom prirodzenom výbere. Tu sú na mieste pochybnosti o tom, či prispôsobivosti dávať nejaké kladné znamienko, alebo sa jej naopak báť. Dať tým silnejším plus, znamená povedať, že komunisti ako druh sňali zo spoločnosti totalitu a postrčili ju k demokracii. A obava? Čo ak je to stále iba spoločnosť podľa gusta tých silnejších, jedno či komunistická, alebo kapitalistická?

Darwin sa snažil prísť na to, "ako to chodí". Nad jeho teóriou sa potom viedol spor, či je život daný evolúciou, alebo stvorením. Napokon sa objavil aj názor, že sa jedno s druhým nevylučuje, že stvorený život môže podliehať evolúcii. Od Darwina ale žijeme tiež s otázkou, či je prirodzený výber správny, alebo nesprávny: ak na každom kroku vidíme, že silnejší vyhrávajú, znamená to iba toľko, že to tak chodí. Tí silnejší však v Darwinovi našli potvrdenie, že je to tak aj správne.

Vlastne je zázrak, že sa ľudstvo po Darwinovi dojíma nad ohrozenými živočíšnymi druhmi a že tí silnejší tolerujú slabších, hoci iba ako nutnú pracovnú silu. Skôr v logike stvorenia než v logike evolučnej teórie asi treba hľadať princíp toho sebazáchovného mechanizmu, ktorý bráni človeku, aby sa definitívne vyhubil. IVAN HOFFMAN, Praha

(Autor je komentátorom ČRo 1)