o-trampistickým odchovancom českej muziky sa to nepáči. Ale máme pre náš žáner špecifické pomenovanie. V rámci srandy tvrdíme, že country je slovenský výraz odvodený od slova skántriť a taká je aj naša hudba - skántristická," vraví pre SME spevák a výhradný autor repertoáru Imrich Dugovič. Kompletnú hudbu a všetky texty napísal aj na najnovší album Nič nám není svaté, ktorý práve vydáva firma Universal Music/PolyGram. K jedenástim novým piesňam je pridaný bonus v podobe remixovaného hitu Lítám s táčkama z debutovej platne Nuda pláž, ktorá vyšla v roku 1989 v Opuse. Špeciálna úprava dostala názov Akurát ket sem lítal, začal nálet - s upozornením, že je určená pamätníkom SNP a možno ju použiť aj na deratizáciu. "Skladba sa začína hlásením londýnskeho rozhlasu pre okupované územia. Na vojny si síce nepamätám, ešte tak na nejakých partizánov, ktorí nám chodili na pionierske schôdzky rozprávať svoje zážitky, by som si spomenul, ale je to jednoducho taký kameňák. Bol to nezmyselný fór, veď aj také sa robia," vysvetľuje Dugovič. Kritiky, ktorá zvykne humor Bukasového masívu hodnotiť ako komunálny a prvoplánový, si je vedomý. "Spievam, ako mi jazyk narástol. Vyrastal som v prostredí, kde sa dodnes rozpráva dialektom a nikto sa nad tým nevzrušuje. Pamätám si, že keď som po prvýkrát ponúkol naše pesničky Opusu, vyhnali ma odtiaľ svinským krokom. So slovami, že ten humor je komunálny. Priznám sa, že vtedy som poznal iba komunálne služby. Nikdy som nemal pocit, že je to prvoplánové. Je to normálny, možno dedinský humor. Ale aj ten starý sedliak či vinohradník v Modre mal svoj rozum. Hoci možno vyzeral, že je pripečený, nikdy taký nebol. Vedel sa správne rozhodovať a používal logiku. Určite som v textoch párkrát skĺzol do obyčajných vecí, ale nemalo by to byť pravidlom. Myslím si, že to nerobím naschvál." K poznaniu, že dialekt má oveľa viac výrazových prostriedkov ako spisovný jazyk, dospel, keď sa pokúšal skladať "v slovenčine". Niekoľko piesní tak svojho času napísal a nahral na demokazetu, ktorú už ani sám nemá. "Zabudol som na ne, až som nedávno počul, ako ich spievajú čundráci. Slovenských pesničiek, iba tak pre gitaru k ohňu, je veľmi málo. Určite po nich chňapli z hladu a ani som sa im nepriznal, že sú moje. Ale potešilo ma to," spomína Imrich Dugovič.
Po albume Nuda pláž ešte skupina v Opuse vydala kolekciu Black & White (1990) a potom pred súčasnou, v poradí šiestou, novinkou nasledovali tri vo vydavateľstve Škvrna: $lovensko (1992), Huanita Banana (1993) a Modra (1995). Bukasový masív dodnes funguje na amatérskej báze. "Posledné dva roky som kapelu zanedbal, rozširoval som si vzdelanie diaľkovou formou. V ťahu boli všetky soboty a nedele, čo sú dni, keď skupina takéhoto typu väčšinou hráva. Aj album som spravil po večeroch, je to také moje dieťa. Ja som taký uzurpátor našej kapely. Chalani sú zlenivení a vždy leniví boli. Veľakrát som ich vyzýval, aby doniesli niečo, čo by sa dalo použiť. Hocičo, čo im napadne, ale hovorím - sú to lenivci, takže zo mňa sa stal silou-mocou jediný textár a skladateľ. A dopadlo to tak, že mi už ani neodporujú," smeje sa líder skupiny. Termín jej prvého vystúpenia za honorár sa datuje septembrom 1984. "Hrávali sme aj viac ako sto koncertov ročne, čo bol absolútny blázinec. Nerobíme megakoncerty, skôr vystupujeme na festivaloch, jarmokoch alebo mestských slávnostiach. Sme sezónna kapela, čiže intenzívne hráme tak od mája do októbra. Musí byť vonku teplo. Ale inak veľké požiadavky nemáme. Sme na telefóne, žiadne horibilné sumy nepýtame, prídeme hocikde. Je nám v princípe jedno, či tam je pódium alebo nie, či je zastrešené alebo nie, či má aparatúra tisíc kilowattov alebo sto wattov. A najradšej nás počúvajú obyčajní ľudia. No kopu fanúšikov máme aj medzi ľuďmi, ktorí sa hudbe rozumejú a profesionálne venujú," dodáva Dugovič a skutočne si nevymýšľa. Veď krstnými rodičmi nového albumu na jednom z "neformálnych stretnutí" boli členovia spriazneného Moyzesovho kvarteta.
DALIBOR HLADÍK
