Euro má za sebou len nejakých šesť či sedem týždňov života, a európske hospodárske politiky sa zosypali na jednu hromadu. Európa trpí veľkým verejným zadlžením, vysokým daňovým zaťažením, už roky vysokou nezamestnanosťou a len nevýrazným ekonomickým rastom. Otázka je preto jednoduchá: Ako sa dostať z toho von? Je riešením odklon smerom k menovej rigidite a veľkorysým fiskálnym politikám, inými slovami plazivé odstúpenie od Paktu stability EÚ? A problém navyše: stratégie zamestnanosti, ktoré navrhuje, môžu obmedziť strnulosť trhu práce len nepatrne.
Európa však nutne potrebuje úplne opačné opatrenia: viac menovej flexibility, fiskálnej politiky, ktoré budú obmedzovať zdanenie a štátnu zadlženosť, a nakoniec aj politiky zamestnanosti, ktorá zásadným spôsobom priblíži európske trhy práce americkému. S tým potom súvisia aj nasledujúce tri kľúčové politiky.
Menová politika
Európska centrálna banka (ECB) sústavne sleduje cenovú stabilitu, definovanú ako ročnú infláciu okolo jedného percenta, bez ohľadu na veľmi citlivú etapu, ktorou práve celosvetové hospodárstvo prechádza, hľadá ECB spôsob, ako položiť základy svojej antiinflačnej dôveryhodnosti, a to práve v okamihu, keď sa po prvý raz za posledných päťdesiat rokov zjavuje prízrak možnej deflácie. Dlžníci celého sveta čelia riziku bankrotov, ktoré, ak by sa príliš rozšírili, by mohli viesť k nesmierne nebezpečnej recesii. Voľba ECB však na počudovanie uprednostňuje politikov, ktorí sú viac zameraní na vlastnú antiinflačnú pózu, než spomínanú defláciu.
Porovnajme si teraz európsku menovú politiku a kroky, ktoré podniká Amerika. Jej komisia kontrolujúca centrálnu banku sleduje takú menovú politiku, pomocou ktorej dosahuje to, že primárne účelové riadenie inflácie sa vykonáva podľa presne určených parametrov a reaguje na zmeny miery hospodárskeho rastu. Táto politika dobre funguje a vedie k dlhodobému stabilnému a neprerušovanému rastu. ECB by sa mala vydať podobným smerom.
O čo by sme sa teda mali snažiť pri boji s infláciou? Cenový rast, povedzme, 3 percentá ročne (namiesto 1 percenta) prináša jasné dodatočné náklady, ale v Európe môže veľmi dobre uľahčiť porovnanie rozdielov medzi relatívnymi cenami a mzdami. To neznamená, že by sa pri kolektívnom vyjednávaní dohôd nemala brať do úvahy inflácia, ale len to, že na mikroúrovni umožňuje malá inflácia
omnoho väčšiu "flexibilitu" pri porovnateľných reálnych mzdách.
Fiskálna politika
Európa musí znížiť svoje nekryté dlhy a dane. Ako? Jednoducho tým, že zníži primárne výdavky a potom zníži dane. Ale európski politici, pravicoví aj ľavicoví, pevne veria tomu, že verejné výdavky sú tým pravým motorom rastu, čo je absolútne zle: ekonomiky rastú s väčším množstvom trhov, na ktorých sa presadia, nie s väčšími výdavkami.
Írsko, európska krajina s najvyššou mierou hospodárskeho rastu, je rovnako jednou z tých, ktoré najviac obmedzili vlastný deficit a verejné zadlženie, a to práve zásadným obmedzením výdavkov a daní. Vo všetkých ostatných európskych krajinách sa vedie diskusia o odstúpení od paktu stability dokonca ešte skôr, ako pakt vstúpil do platnosti. Príklad: Už dlho sme nepočuli o znížení talianskeho zadlženia (vo vzťahu k hrubému domáceho produktu). V skutočnosti bola talianska vláda jednou z prvých, ktoré podporili myšlienku prehodenia paktu stability cez palubu, a musela byť Komisiou EÚ pokarhaná za "príliš optimistické" rozpočtové predstavy.
Aj Nemecko sa už veľmi vzdialilo svojej vlastnej antiinflačnej posadnutosti. Zdá sa, že minister financií Lafontaine našiel v inflácii i vo verejnom zadlžení zaľúbenie bez toho, aby myslel na nejaké súvislosti. Francúzska socialistická vláda aj naďalej verí, navzdory úplne opačným dôkazom, ktoré prináša realita, že obrovský centralizovaný verejný sektor je kompatibilný s dynamicky sa rozvíjajúcou trhovou ekonomikou.
Rozšírené predstavy o veľkých verejných investíciách financovaných nafúknutými deficitmi by mali byť rýchlo zabudnuté. Štátne investície do infraštruktúry vytláčajú investície súkromné a dane, ktoré sú potom potrebné na ich prefinancovanie, prinášajú len ďalšie deformácie na strane dopytu. V každom prípade, leví podiel verejných výdavkov plynie na dôchodky, transfery a platy zamestnancov verejného sektora. Preto bez drastických reforiem sociálneho štátu bude európska fiskálna politika aj naďalej príliš ťažkopádna.
Politika zamestnanosti
Hádam každý druhý týždeň vyhlasujú európski ministri nové iniciatívy týkajúce sa "politiky zamestnanosti". Väčšina z nich je nanič. Jediná politika zamestnanosti, ktorá má nejaký zmysel, je taká, ktorá obmedzuje finančné bremeno nákladov na pracovnú silu a zvyšuje jej flexibilitu na trhu. Vezmime do úvahy toto: v Taliansku za posledných 10 rokov náklady na každé pracovné miesto dosiahli 1,7-násobok priemernej mzdy; priemer v ostatných krajinách EMU dosahuje hodnoty okolo 1,4 a podobné hodnoty, 1,25 dosahuje aj v USA.
Tieto čísla však popisujú len časť skutočnosti. Zvyšovanie príjmových daní ukazuje, že odbory požadujú vyššie hrubé mzdy, aby bolo možné kompenzovať pokles čistých miezd vzhľadom na zvyšovanie daní. Preto príjmové dane do istej miery ovplyvňujú náklady na pracovné sily a prispievajú tak k zvyšovaniu nezamestnanosti. V zásade však platí, že priemerná nezamestnanosť v krajinách EÚ sa za posledných 10 rokov udržuje okolo 10 %. A aj dnes je stále celkom vysoká, zatiaľ čo v USA dosahovala asi 6 % a teraz sa drží na 4,5 %.
Európa je uväznená v bludnom kruhu: zamestnaní sa boja akejkoľvek väčšej flexibility a rizika straty vlastného zamestnania. Ale nezamestnanosť je vysoká následkom zdanenia a nadmernej ochrany tých, čo prácu majú, čo trhu bráni vytvárať nové pracovné príležitosti. A tak nezamestnaní volajú po väčšej sociálnej ochrane namiesto toho, aby požadovali väčšiu mieru flexibility, a výsledkom je stále sa zvyšujúce fiskálne zaťaženie ekonomiky. Keď raz bude musieť ECB riešiť problémy s uvoľnenou fiskálnou disciplínou, veľmi pravdepodobne zareaguje posilnením menovej rigidity a tlakom na politikov, už aj tak dosť zahľadených do pseudovýhod sociálneho štátu, aby ešte viac utrácali a ďalej zvyšovali dane.
Európa a jej euro stoja na rázcestí. Jedinou možnou cestou je tá, pri ktorej bude ECB pevne trvať na cenovej stabilite a politici hodia fiskálnu disciplínu za hlavu rovnako ako fakt, že trhová ekonomika nemôže fungovať, ak je polovica HDP pohltená daňami. Takáto kombinácia faktorov by donútila ECB, aby bola ešte viac strnulejšia a sformovala by ekonomiku, kde sú zamestnaní a ich predáci (odbory) úplne zaujatí ochranou existujúcich pracovných miest a zároveň odstrkovaním tých, čo stoja mimo, teda tých bez práce.
Inou cestou môže byť redukcia fiskálneho zaťaženia sociálneho štátu a posilnenia ekonomiky pomocou znižovania daní. Tým, že sa zamestnaným poskytne namiesto sociálnej ochrany väčšia miera istoty, sa docieli, že nájdu novú prácu, ak náhodou stratia súčasnú. Keby si Európa zvolila túto cestu, menová politika by mala kroky, ktoré na nej bude treba vykonať, uľahčiť už tým, že zaistí aspoň minimálnu stabilizáciu periodicky sa opakujúcich výkyvov bez toho, žeby musela držať nominálne úroky na príliš vysokej úrovni. Prvá cesta znamená istú eurosklerózu, druhá prináša to najlepšie, čo môžu USA Európu naučiť.
Alberto Alesina,
Rím, február 1999
(Autor je profesorom ekonómie
na Harvardovej univerzite)
Copyright: Project Syndicate
