zveľaďovania šťastne nadobudnutého majetku ho s ešte väčším nadšením rozkrádali, štátni úradníci namiesto prísnej kontroly v oblasti daňovej politiky a odvodov do poisťovní spokojne rozdávali daňové výnimky a úľavy a s úžasom sa pritom pozerali na rastúci dlh Slovenskej republiky.

Bezpochyby jedným z dôvod súčasných ekonomických problémov bolo a je tunelovanie podnikov, ktoré sa stalo takmer národným športom.

V súčasnosti, keď občania oprávnene požadujú aj majetkové potrestanie podvodníkov, je vhodné si všimnúť, ako iné krajiny sankcionujú pokusy o poškodenie veriteľov. Je len logické a až biblicky jednoduché, že pokiaľ straty nezaplatia tí, ktorí priviedli podnik, spoločnosť úmyselne do bankrotu, tak ich zaplatia všetci občania formou vyšších daní a nižších výdavkov do sociálnej sféry a nepomôžu ani prosby ani hrozby odborárov.

Francúzsky právny poriadok postihuje všetkých riaditeľov, manažérov podnikov, ale aj každú inú právnickú alebo fyzickú osobu, ktorá, využijúc svoj vplyv a moc, zvýšila pasíva spoločnosti, eventuálne spôsobila svojimi rozhodnutiami bankrot podniku s cieľom poškodiť veriteľov. Ako formu sankcie používa osobitné konania alebo metódy rozšírenia okruhu zodpovedných subjektov. Tieto konania sú označované ako rozšírenie pasív spoločnosti v konkurze, rozšírenie konkurzu a konečne tzv. nedokonalé rozšírenie konkurzu. Základom na začatie takýchto sankčných konaní je teda vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti, ktorá podliehala kontrole a riadeniu sankcionovaných osôb. Ďalšiu formu predstavuje mimozmluvná zodpovednosť dominantnej spoločnosti (zodpovednosť za delikt). Túto poslednú osobitnú procesnú formu možno okrem konkurzného konania realizovať ešte pred samotným vyhlásením konkurzu kontrolovanej spoločnosti. Potom ide teda o individuálne konania o náhradu škody iniciované veriteľmi kontrolovanej spoločnosti.

Teória tzv. vonkajšieho prejavu nie je osobitným procesným postupom. Je to racionálno-právna metóda používaná francúzskymi sudcami na rozšírenie okruhu zodpovedných subjektov. Aplikácia tejto metódy v oblasti zodpovednosti z finančno-právnych vzťahov v skupine obchodných spoločností je vo Francúzsku pomerne častá.

I. Mimozmluvná zodpovednosť dominantnej spoločnosti

Právnym rámcom pre mimozmluvnú zodpovednosť je vzťah medzi spoločnosťami, v ktorom jedna má dominantné postavenie a kontroluje inú (vzťah medzi materskou spoločnosťou a filiálkou). Ak materská spoločnosť zasahuje do riadenia filiálky, vnucujúc jej svoje rozhodnutia na škodu filiálky a vo svojom osobnom záujme, veritelia filiálky sa môžu obrátiť v rámci konania o náhradu škody proti materskej spoločnosti.

Za takéto konanie možno považovať prípad, keď materská spoločnosť podporuje hospodársku činnosť filiálky a svojvoľným, ekonomicky iracionálnym zastavením, resp. spomalením platieb zväčšuje jej pasíva. Podvodnosť konania je v tom, že jej snaženie smeruje k poškodeniu veriteľov. Celé konanie býva často sprevádzané tým, že aktíva filiálky sú rôznymi podvodnými spôsobmi prevádzané na materskú spoločnosť (uzatváranie pre filiálku nevýhodných zmlúv medzi oboma spoločnosťami, napr. o nájme, pôžičke, garancii, o sprostredkovaní atď.). Poškodzovanie záujmov veriteľov môže spočívať aj v tom, že materská spoločnosť určitý čas neoprávnene nakladá s finančnými prostriedkami, resp. obchodnými fondmi filiálky.

II. Teória tzv. vonkajšieho

prejavu

Bol to práve francúzsky najvyšší súd, kasačný súd, ktorý jasne a bez akýchkoľvek pochybností akceptoval túto právnu ideu svojím rozhodnutím z 15. novembra 1977. V jej zmysle pokiaľ veriteľ, rokujúc s jednou zo skupiny spoločností, je v dobromyselnej viere, že rovnako sa s prvou zaväzuje aj druhá spoločnosť tvoriaca súčasť takejto skupiny, a objektívne nemôže rozlíšiť jednu od druhej, tak sa stáva veriteľom oboch spoločností.

Inak povedané, veriteľovi a každej inej rozumnej osobe v jeho postavení sa javí konanie spoločností ako splynutie spoločností tvoriacich skupinu. Napr. Odvolací súd vo Versailles definoval ako splynutie konanie materskej spoločnosti, ktorá rokovala a uzavrela zmluvy s veriteľmi, a to v prospech a na účet svojich filiálok. Potom môžu veritelia priamo žalovať materskú spoločnosť, o ktorej sa domnievali, že sa zaväzuje osobne.

Rovnako v zmysle judikatúry kasačného súdu sú právne akceptovateľné a súdne vymáhateľné aj pohľadávky vzniknuté na báze zmlúv medzi veriteľmi a filiálkami, a to voči samotnej materskej spoločnosti za predpokladu, že sa materská spoločnosť správala tak, že každá rozumná osoba v postavení veriteľa by oprávnene verila, že materská spoločnosť garantuje záväzky svojich filiálok alebo že prevzala na seba celú operáciu.

III. Rozšírenie pasív

spoločnosti v konkurze

V prípade rozšírenia pasív spoločnosti v konkurze sú sankcionovaní všetci tí, ktorí riadili spoločnosť, pričom ich rozhodnutia boli chybné a nesprávne. Dôsledkom týchto chýb bolo zníženie aktív spoločnosti, čo nakoniec poškodilo veriteľov spoločnosti v konkurze. Potom pasíva spoločnosti v konkurze budú musieť byť sčasti alebo úplne uhradené tými, ktorí sa zúčastnili na nesprávnom riadení spoločnosti. Dôležité je to, že postihnutými môžu byť jednak orgány právnických osôb vytvárané na základe príslušných zákonov (členovia správnej rady, riaditeľ podniku...). Rovnako však môže byť sankcionovaná aj každá fyzická a právnická osoba, ktorá hoci formálne v úplnej zvrchovanosti a nezávislosti od spoločnosti vykonávala riadiacu činnosť v samotnej spoločnosti. Žalobca bude musieť teda preukázať, že takáto riadiaca činnosť spočívala v aktoch a opatreniach finančného a obchodného charakteru, ktoré sa dotýkali podniku.

Všeobecne znaky a predpoklady na zneužitie svojho dominantného vplyvu možno definovať ako:

1/ vzájomné "prekrývanie sa" záujmov spoločností,

2/ ekonomická závislosť jednej spoločnosti od druhej,

3/ právna závislosť, t. j. stav, keď jedna spoločnosť môže vnútiť svoje rozhodnutia druhej.

IV. Rozšírenie konkurzu

Ďalšie konanie - rozšírenie konkurzu je založené na vyhlásení konkurzu na právnickú, resp. fyzickú osobu, ktorá riadila spoločnosť, či už ako orgán spoločnosti, alebo v dôsledku svojej reálnej ekonomickej moci alebo postavenia. V podstate tu teda máme dva konkurzy. Pôvodný (prvotný) konkurz je zapríčinený insolventnosťou, zastavením peňažných plnení a dotýka sa ovládaného subjektu. Odvodený (druhotný) konkurz je zapríčinený samotným faktom zlého riadenia spoločnosti a dotýka sa dominantného subjektu. Od jedného pôvodného konkurzu sa môže odvíjať súčasné otvorenie viacerých odvodených konkurzov.

Článok 182 zákona Francúzskej republiky z roku 1985 definuje manažérske rozhodnutia, ktoré sú základom na vyhlásenie spomínaného konkurzu napríklad aj takto:

1. osoby, ktoré riadili spoločnosť, na ktorú bol vyhlásený konkurz v dôsledku predĺženia alebo neschopnosti splácať svoje záväzky, nakladali s majetkom spoločnosti ako so svojím súkromným,

2. použitie majetku spoločnosti, resp. poskytnutie úveru touto spoločnosťou bolo v rozpore s jej záujmami, a to s cieľom osobného obohatenia alebo obohatenia inej osoby, v ktorej boli priamo alebo nepriamo zainteresovaní tí, ktorí bankrotujúcu spoločnosť riadili,

3. vedenie fiktívneho účtovníctva alebo strata účtovných dokladov.

Základom nedokonalého rozšírenia konkurzu je vyhlásenie jediného konkurzu, ktorý sa dotýka viacerých právnických, resp. fyzických osôb. Dôvodom na otvorenie tohto druhu kolektívnej procedúry je fiktívnosť spoločnosti alebo konfúzia, splynutie majetkových podstát.

V. Konfúzia (splynutie)

Za konfúziu francúzska jurisprudencia považuje transfer majetkových hodnôt a pasív z jednej spoločnosti do inej, a to bez rozumnej protihodnoty, akoby majetok spoločností bol spoločný a spoločnosti akoby tvorili jediný právny subjekt. Výsledkom je také vzájomné prepojenie a prepletenie aktív a pasív spoločností, ktoré nemožno objektívne ani ekonomicky, ani finančne odôvodniť. Charakteristickým znakom je to, že spočiatku nezávislé právne a ekonomické štruktúry spoločností boli aj vytvorené. Teda bolo tu viacero právnických a fyzických osôb ako autonómnych a nezávislých subjektov práva s majetkami, ktoré boli zjavne odlišné, avšak ktoré neskôr splynuli. Základom na posudzovanie splynutia sú teda reálne "finančno-ekonomické aktivity a toky" medzi podnikateľskými subjektmi.

Vo všeobecnosti splynutie majetkov možno konštatovať vtedy, ak v dôsledku obchodno-finančných operácií je narušená vzájomná súvzťažnosť medzi aktívami a pasívami a iba zhromaždenie zodpovedajúcich obchodných imaní umožňuje znovu zaviesť takýto stav.

VI. Fiktívnosť

Francúzska súdna prax považuje za fiktívnu spoločnosť takú, ktorá bola vytvorená jednou alebo viacerými fyzickými alebo právnickými osobami za účelom prepožičania svojho obchodného mena svojim zakladateľom tak, že v skutočnosti existujú a vyvíjajú ekonomické aktivity len zakladatelia, a to práve prostredníctvom tejto spoločnosti.

Fiktívna spoločnosť nemá ani vlastné obchodné fondy, a teda jej obchodný majetok a práva sú vo vlastníctve jej zakladateľov.

Len ako zaujímavosť na záver možno uviesť, že Odvolací súd v Nimes svojím rozhodnutím z 27. októbra 1976 odsúdil a označil za podvod na veriteľoch také vytváranie fiktívnej spoločnosti, ktoré je čoraz populárnejšie aj u tzv. úspešných slovenských podnikateľov a pri ktorom, a to si dovolím citovať z rozhodnutia, "aktíva sú podvodným spôsobom prevedené na spoločnosť, ktorá pokračuje vo svojej existencii a pasíva sú ponechané v spoločnostiach, ktoré sú opustené svojimi vlastníkmi v stave úplného bankrotu".

Mgr. MICHAL MRÁZ

Autor je advokátsky koncipient.

Absolvoval študijné pobyty

na Univerzite spoločenských vied v Toulouse a na Univerzite Paris II Panthéon - Assas