Aj kritika a literárneho vedca Vladimíra Petríka postihlo to, čo viacerých - 1. marca sa stáva sedemdesiatnikom. Hoci sa človeku môžu prihodiť aj horšie veci - ani táto nie je taká celkom nevinná. No on ju znáša s odvahou, ktorú asi získal pri svojej dlhoročnej práci na poli slovenskej literatúry, ktoré veru neraz nepripomína rajskú záhradu, ale skôr pole mínové. Petrík sa na ňom pohybuje so závideniahodnou istotou aj napriek tomu, že na ňom prežil - tak ako my, jeho takmer rovesníci - ozaj všeličo. A nebolo to vždy iba príjemné. Ale obráťme list! Kým iný vedec - napríklad mikrobiológ - nemusí mať nutne citový vzťah k objektu svojho skúmania (dajme tomu k zákožke svrabovej, Sarcoptes scabiei) - literárny vedec je na tom horšie. Či chce, alebo nechce - vkladá určitú časť svojho citového kapitálu do svojej práce. Musí milovať literatúru - aj keď ju niekedy nenávidí, a musí byť presvedčený o tom, že je užitočná, aj keď - nedajbože! - nie je. Vladimír Petrík slovenskú literatúru celkom isto miluje, lebo v opačnom prípade by jej nevenoval toľko svojho viditeľného i neviditeľného úsilia. Zahŕňame do tejto vety nielen jeho účasť na prácach venovaných dejinám literatúry, ale aj to množstvo rozličných štúdií, úvodov a doslovov, antológií a výberov, na ktorých sa podieľal, takisto ako množstvo organizátorskej a administratívnej práce, ktorú robil a robí, či už v Ústave slovenskej literatúry SAV, alebo v spisovateľských spolkoch (je v súčasnosti predsedom Klubu nezávislých spisovateľov), či v mnohých redakčných, edičných, vedeckých a bohvieakých radách.

Vladimír Petrík sa už dlhé roky venuje samovražednému úsiliu - každodennej glosátorskej a literárnokritickej práci, v ktorej sa sústreďuje najmä na referovanie o prozaických dielach, hoci neobchádza ani poéziu. Časť z týchto jeho prác vyšla i knižne v zväzkoch Hľadanie prítomného času (1976) a Hodnoty a podnety (1980). Ak si niektorí u nás predstavujú pod pojmom kritiky písanie nadávok, povyťahovaných zo dna žumpy slovenského jazyka - Petrík sa od týchto chudákov diametrálne odlišuje svojou až aristokratickou noblesnosťou a taktom, ktorý aj najvážnejšie výhrady dokáže tlmočiť tak, že ich kritizovaný prijme. "Je to kritik, ktorý neprovokuje," napísal o ňom Milan Hamada a dodal: "Zdá sa mi, že rovnako v živote, ako aj v literatúre hľadá to, čo robí život znesiteľným..." Vladimír Petrík je pesimista, ktorý je optimistom, takisto ako Ladislav Nádaši-Jégé, ktorému sa venoval vo svojich prácach Literárne dielo Ladislava Nádašiho-Jégého (1956) a Človek v Jégého diele (1979). Tam o. i. napísal, že Jégé "...rozmetal ideálne obrazy o dobrom a humánnom človeku, o nezištnosti pohnútok jeho činov, ktoré navrstvovala postupne v našom vedomí minulá (slovenská - pozn. aut.) literatúra a odsunul ich do oblasti ilúzií..." My, ktorí sme veselí preto, lebo sme smutní - vidíme sa dosť dobre v týchto Petríkových riadkoch. Veď aj vecnosť môže mať svoj pátos, no nie?

IVAN MOJÍK

(Autor je spolupracovníkom SME)