Dva týždne po zadržaní Abdullaha Öcalana zostáva situácia v kurdských diasporách rovnako napätá. Tlačové agentúry hlásia z európskych metrpol nové rebélie s ďalšími údajmi o mŕtvych či zranených. Nepokojom sa nevyhlo ani Turecko, kde Öcalanov prípad vyvolal prudký nárast vášní tak na strane Kurdov, ako aj v radoch militantných tureckých nacionalistov. Turecké noviny deň za dňom prinášajú senzačné správy z ostrova Imrali, kde je Öcalan väznený a vypočúvaný, týkajúce sa raz jeho doznaní o účasti Kurdov na vražde švédskeho premiéra Olofa Palmeho, inokedy pozadia atentátu na pápeža Jána Pavla II. či zahraničných dodávok zbraní pre PKK. Medzi tými, čo podporovali kurdskú rebéliu dodávkami zbraní, sa popri Grécku mihlo už aj meno bývalého Československa. Všetky podobné fantastické zverejnenia majú však jedinú chybu krásy: svet príliš dobre pozná pomery v tureckých väzniciach na to, aby im bezvýhradne veril.
Keď sa Öcalan vydal v októbri minulého roku na svoju dobrodružnú cestu po Európe, jeho cieľom bolo vzbudiť záujem svetovej verejnosti o kurdský problém a dostať celú kauzu pred medzinárodný súdny dvor. Aj napriek tomu, že sa mu to nepodarilo, sa dnes o Kurdoch hovorí takmer všade a procesu s vodcom PKK, ktorý by sa mal začať 24. marca, sa dostane zaslúženej pozornosti ak nie celého sveta, tak aspoň Európy. Pretože Turecko - krajina na rozhraní dvoch svetov - sa verbálne prostredníctvom svojej vládnej garnitúry hlási k starému kontinentu. Aj napriek tomu, že nie vo všetkom je ochotné prijímať aj jeho normy a hodnotové kritériá.
Turecko je jedinou tradičnou mohamedánskou krajinou sveta, ktorá sa riadi princípmi parlamentnej demokracie. Aspoň formálne. Práve túto skutočnosť si uvedomujú Spojené štáty, ktoré podporujú vládu v Ankare. Rovnako si ju však uvedomuje aj Ankara, ktorá ju využíva vo svoj prospech pri každej príležitosti, predovšetkým v uplatňovaní vlastnej národnostnej politiky a v tradične komplikovaných vzťahoch so susedným Gréckom. Ešte pred rokom a pol bolo Turecko jednou z krajín, ktoré sa v rámci rôznych matematických scenárov objavovali medzi kandidátmi na členstvo v Európskej únii. Brusel však ani na silný nátlak USA napokon nepovolil a Ankara sa spolu s mečiarovským Slovenskom ocitla na vedľajšej kolaji pre deficit demokracie. Bruselským byrokratom dodalo "guráž" najmä tvrdohlavé odmietavé stanovisko Grécka, ktoré používa svoje právo veta proti Turecku ako jedinú protiváhu silnej tureckej podpore zo strany USA. Aj keď to v marci navonok vyzeralo, že Európa naozaj nemieni Ankare tolerovať prešľapy v oblasti demokracie, Taliani, Nemci ani Holanďania napokon nedokázali kurdskému vodcovi na úteku zaručiť právo na spravodlivý medzinárodný súd. Bude súdený tureckou justíciou, ktorá nielenže deteraz nedokázala zrušiť trest smrti, ale je známa aj krutými podmienkami, vládnucimi v jej väzniciach. JURAJ KITTLER
