Optimisticky rezké rytmy dychovky z Ivánky vítali prichádzajúcich na štvrtkovú a piatkovú premiéru do petržalského Divadla Aréna. Keďže na programe bola mímofraška podľa Jarryho Kráľa Ubu, bolo to naozaj groteskné premostenie s ježatým, pupkatým zeleným monštrom, ktoré v ten večer v podaní Milana Sládka malo ovládnuť scénu. Ubu je prvé predstavenie, ktoré Sládkov tím pripravil špeciálne pre Arénu, kde sa doteraz hrali najmä prenesené kusy, ktoré vznikli v iných priestoroch. No i toto je vlastne návrat, v roku 1984 už Sládek kráľa Ubu preložil do reči pantomímy vo svojom Divadle Kefka v Kolíne nad Rýnom.
Keďže v pantomíme žiadne slovné "hovnajs" neprichádza do úvahy, ordinárnosť, nechutnosť a nebezpečnosť podareného manželského párika Ubu a Ubule sa tu podčiarkuje výtvarným spracovaním Antonína Málka. Zaujímavá je matka Ubuľa, ktorej monštruozita a požívačnosť sú zvýraznené tým, že v agresívne červenom trikote sú navlečení dvaja herci (Radomír Milič, Peter Tabaček). Na scéne sa tak batolí, presúša a gúľa bytosť, ktorá akoby prešla až kavkovskou premenou. Početné tukové záhyby na bruchu, hompáľajúce sa prsia veľkosti a tvaru páperovej duchny, samá ruka, noha - fakt pripomína obrieho chrobáka, najmä keď sa ležiac na chrbte snaží s manželom o kopuláciu. Keďže nemôže odznieť ani obľúbený slovný zvrat "tatka", medzi nohami sa mu naozaj hojdá obrovský zelený vták. A keď sa vďaka intrigám z Ubu stáva slizký, zbabelý a krutý vládca, neusádza sa, no priam sa vkladá do trónu v tvare najintímnejšej časti ženského prirodzenia. (Z opačnej strany sa trón zasa mení na monštrum, tú dieru, v ktorej končia nepohodlní poddaní, keď sa Ubu chopí moci.) Ubu a Ubuľa majú sýtymi farbami natreté aj holé časti pokožky. Červeň a zeleň sa pri dotykoch mieša, na hladkej dlážke javiska zostávajú odtlačky ich tiel, stôp. Zakrátko to tam vyzerá ako podstieľka chlieva, adekvátna domácnosti a krajine, kde si prasa uzurpovalo moc. Biela a rôsolovito mäkká je kráľovská rodina, sedliaci, vojaci, ľud i sprisahanci, znásobená tým, že živí herci "vedú" molitanové figuríny životnej veľkosti. Detskú nevinnosť a odhodlanosť kráľovského syna Kuboslava, ktorému pripadne úloha šľachtica vyrovnať sa s grgajúcim kraľujúcim samozvancom, zasa zdôrazňujú ušiská sloníčaťa. Sládkovi v neľahkej úlohe preniesť literárny text do reči pantomímy pomáha aj znervózňujúca hudba Matthiasa Bucha, symfónia vzdychov, stonov, mľaskania… Na inscenácii vidieť obrovský kus práce, na protagonistoch dobrú pripravenosť a pevnú Sládkovu ruku, voľne prerozprávaný literárny príbech je aj v reči tela dobre čitateľný. Na vyše dvojhodinové predstavenie však režisérovi nevydržal dych. Nápadov - vizuálnych i pohybových - zasa nie je toľko, aby dokázali udržať po celý čas záujem a škandalózna hra v Aréne postupne začína nudiť. Jednotlivé obrazy oddelené zatmením scény sa striedajú s ubíjajúcou monotónnosťou, hudobný princíp po čase irituje nemennosťou. Zhutnenie by mímofraške veľmi pomohlo a diváci by si z Arény odniesli oveľa sugestívnejší zážitok.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
