. Podľa jeho slov by sa tak po viac než 30-tich rokoch uzavrel kruh jeho bohatého umeleckého života. Možnosť ešte raz si zahrať na doskách Štúdia S spolu s kolegami - spolužiakmi Mariánom Labudom a Stanom Dančiakom by pre neho znamenala víťazstvo nad následkami mozgovej porážky, ktorá ho nečakane vytrhla z plného pracovného nasadenia v auguste 1993. Ďalšie plány herca, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave v Leberfingerovej kúrii, domove pre hercov zrenovovanom Ľubom Romanom, sa týkajú jeho druhej životnej lásky - gurmánstva. Krátko pred dokončením je kniha jeho vlastných receptov, doplnená spomienkami na najvýznamnejšie medzníky bohatého umeleckého života. V poslednom období P. Mikulík využíva i svoje bohaté profesionálne skúsenosti. Opäť chodí do divadla, napríklad na generálky, kde rád pomôže dobrou radou. Súčasnú, nastupujúcu generáciu mladých slovenských hercov však hodnotí ako veľmi slabú. Podľa jeho názoru to nie je vina nedostatku talentov či vzdelania, ale dôsledok stavu súčasného slovenského herectva, ktoré s výnimkou dabingu neposkytuje pre mladých herecké príležitosti. Umelecká dráha Pavla Mikulíka sa začala už v detských rokoch, keď ako sedemročný chlapec začal účinkovať v rozhlase. Dnes s úsmevom spomína, ako ho režisér musel postaviť na stoličku, aby dosiahol na mikrofón. Nasledovalo pôsobenie v televízii v začiatkoch jej vysielania, kde sa v tom čase dabovalo "naostro". Už počas štúdia na VŠMU založili spolu s Dančiakom a Labudom ochotnícky krúžok, s ktorým dosiahli rad úspechov na mnohých divadelných festivaloch v Európe. S hrou Komedie česká o bohatci a lazarovi získali prestížne ocenenie vo Francúzsku, s úspechom ju predstavili v Krakove, Padove, Istanbule či bývalej Juhoslávii. Medzi významné momenty svojej životnej dráhy P. Mikulík okrem herectva zahrnul aj pedagogickú činnosť na VŠMU. Rád spomína na svoje filmové postavy, napríklad v Tisícročnej včele či v rozprávke Perinbaba. Jeho najobľúbenejšími divadelnými hrami, pod ktoré sa podpísal ako režisér, boli Maratón a Čakanie na Godota.