Kazachstan, krajina v Strednej Ázii, siaha od Kaspického mora až k Číne a Mongolsku. Má obrovské zásoby uhlia, ropy a zemného plynu, svetovo významné sú jeho ložiská chrómu, medi, olova, bauxitu. Je domovom asi 200-tisíc pastierov, ktorí sa so stanovými príbytkami naloženými na kone sťahujú po krajine. Celý štát má vyše 16 miliónov obyvateľov. V jeho strede, priamo v kazašskej stepi, má Rusko prenajatú rozsiahlu oblasť - Bajkonur. Mesto so 60- až 70-tisíc obyvateľmi a niekoľko desiatok kilometrov vzdialený kozmodróm. Miesto s najväčším počtom slnečných dní v roku na celom území Kazachstanu, s cestami, ktoré sú prejazdné iba pre skutočne ruské autá, jedným kinom, so zhoreným divadlom, s večným neporiadkom a nekonečnou rovinou, na ktorej je obrovské množstvo elektrických stĺpov s káblami vedúcimi nevedno kam. V pobočke národnej banky v meste Bajkonur sa peniaze minú, len čo príde skupinka zahraničných turistov a chce si vymeniť pár dolárov. Ruble už nie sú, nemám vám čo dať, hovorí banková úradníčka v pobočke, ktorá pripomína skôr staničnú čakáreň, po tom, ako si traja ľudia vymenia po 60 dolárov. Choďte na trh, tam vám vymenia peniaze v lepšom kurze ako ja tu, a hlavne ruble majú, dodáva. V Bajkonure trvá všetko neobyčajne dlho. Pri výmene 60 dolárov v banke treba počítať s dvadsaťminútovým čakaním pri okienku, kým úradníčka krasopisne vypíše spravku . Na trhu ruble naozaj majú, ale spravky sú iba pre piatich ľudí. Ak však chce človek ruble, nemôže robiť nič iné, ako vymeniť doláre bez potvrdenia. V hoteli stojacom na ľudoprázdnom námestí so sochou Lenina, na ktorom ledva dovidieť z jedného konca na druhý, doláre nezoberú ani za nič. Treba zaplatiť rubľami a opäť musí človek čakať na vybavenie minimálne dvadsať minút. Ubytovanie väčšej skupinky hostí trvá hodiny. Toalety sú na každej izbe, no málokto sa ich odváži použiť, z vodovodu tečie striedavo hnedá, zelená a červená voda. Domy miestnych obyvateľov nevyzerajú o nič lepšie ako hotel. Miestne divadlo pred časom zhorelo, na rekonštrukciu nie sú peniaze. V prednej časti budovy, ktorú plamene nezasiahli, je aspoň reštaurácia. Všade je neporiadok, čo súvisí aj s množstvom piesku a nekonečnou veternou rovinou, ktorá chvíľami pôsobí až deprimujúco. V centre mesta stačí z tašky vytiahnuť pomaranč alebo žuvačky a hneď sa na cudzinca vrhajú desiatky detí. Na ceste medzi mestom a kozmodrómom nezriedka vidno pobehovať ťavy. S mestom ostro kontrastujú výrobné haly, v ktorých sa montujú rakety a vesmírne lode. Je v nich čisto, podlahy sú akoby práve potiahnuté novou gumou. V jednej z hál už niekoľko rokov stojí slávny raketoplán Buran. Nenašli sa peniaze na jeho vystrelenie do vesmíru. Samotný kozmodróm už nahlodáva zub času. Múzeum kozmonautiky je múzeom všetkého. Od skafandrov, sedačiek rakety, portrétov kozmonautov, vesmírnych lodí až po koberce, obrazy, telefóny, modely kaťuší, autíčok. Kozmodróm s mestom spájajú zničené cesty, ktoré musia odolávať obrovským výkyvom teplôt (rozdiel dennej a nočnej teploty býva aj 40 stupňov, rekord je asi 60 stupňov) a niet ich z čoho udržiavať, lebo všetky peniaze idú na kozmický výskum. Cesty však ani veľmi nie je pre koho udržiavať, premávka je minimálna. Dobré motorové vozidlá majú iba najbohatší, a tí v Bajkonure nie sú.
RICHARD FILIPKO
FOTO SME - PAVOL MAJER
