Rozhodnutiu o rozšírení NATO predchádzala veľmi obsiahla, ale, žiaľ, monotónna diskusia. Veľa sa toho nahovorilo hlavne v súvislosti s geostrategickým a vojenským posilnením aliancie a jeho dosahom na bezpečnosť vo východnej Európe. Polemiku vyvolalo aj odmietavé stanovisko Ruska, ktoré poukazovalo na nebezpečenstvo plynúce z americkej nadvlády v tejto organizácii. Ekonomické otázky priamo súvisiace s prijatím nových členov však zostali v tieni.
Studená vojna sa skončila a pri pohľade na dnešnú zahraničnú scénu nikto nepochybuje o víťazovi. Rusko, ponorené do ekonomického marazmu, už len symbolicky, ale zato systematicky vyjadruje svoj nesúhlas, akoby chcelo oživiť spomienku na predchádzajúci režim. Je však naivné domnievať sa, že je možné ovplyvňovať rozhodnutia toho, kto vám požičiava peniaze. Amerika sa stala európskou mocnosťou a jej expanzia stále pokračuje. USA dobývajú východnú Európu a nech nikoho nemýli vojenský aspekt celej operácie: cieľom je posilniť bezpečnosť a mier.
Nie je žiadna náhoda, že krajiny, kde výška západného kapitálu nadobudla úctyhodné rozmery, dostali pozvánku na prijatie. Podiel zahraničných investorov na trhoch v týchto krajinách dospel do bodu, keď už nikto nechce riskovať, a preto je potrebné poistiť sa proti akémukoľvek nepriaznivému vývoju. Vstupenka do zóny amerického vplyvu sa nekupuje, treba si ju zaslúžiť. Šance na prijatie sú priamo úmerné výške západných investícií v danej krajine. Splnenie politických kritérií je len prvou etapou na ceste do atlantických štruktúr.
Politická stabilita je rozhodujúcim faktorom pre zahraničných investorov, ktorí sú kľúčom k pozitívnemu posúdeniu žiadosti o prijatie. Nie je to tak dávno, čo svetové veľmoci dobýjali násilím nové teritóriá, aby si zabezpečili svoj ekonomický rast. Dnes je taktika trochu iná, aj keď ciele sú stále rovnaké. Kto by si vedel predstaviť lepší spôsob zabezpečenia si vstupu na nové trhy, ako prijať dané krajiny za členov organizácie, v ktorej budú mať minimálny vplyv, ale budú zmluvne zaviazané podrobiť sa jej rozhodnutiam. Programy ako napr. IMET (International Military Education and Training), ktorého cieľom je oboznámiť stážistov z východoeurópskych krajín s americkými produktmi, dávajú čo-to tušiť o širokom zábere čisto vojenského spoločenstva.
Ekonomika je hybnou silou politiky a Madeleine Albrightová by po svojej poslednej návšteve v Číne ťažko tvrdila opak. Americkí ekonómovia už majú dávno spočítané, aký vplyv bude mať rozšírenie NATO na rast domácich ekonomických ukazovateľov.
Samozrejme, noví členovia tiež nevyjdú naprázdno, ale cena, ktorú následne zaplatia za vstupnú kartu do klubu mocných, môže byť neprimerane vysoká. A nepríjemným konštatovaním je, že pre tieto krajiny je v podstate už dnes neskoro na vyjednávanie o podmienkach akéhokoľvek druhu.
MIROSLAV KOT, Brusel
(Autor je študentom
medzinárodných vzťahov na
Université Libre de Bruxelles)
