Dušana Hanáka poznáme ako jedného z najlepších filmových režisérov na Slovensku, ktorého tvorbu neraz ocenili aj za hranicami. Ako väčšina ľudí má však aj on svoje hobby a tým je - okrem fajčenia fajok a hrania blues na gitaru s priateľmi - už asi desať rokov aktívne fotografovanie. V časoch, keď sa u nás ťažko nájdu peniaze na výrobu filmov, je to preňho zároveň trochu iný, ale v podstate príbuzný umelecký ventil.
V novembri minulého roku vystavoval po prvýkrát v živote svoje fotozáznamy v Divadelnom klube na Školskej ulici v Bratislave. Za krátky čas trvania výstavy si ju však málokto stihol pozrieť, preto ju od polovice januára obnovili a v predĺženom termíne s úspechom žije naďalej vo foyeri spomínaného klubu. Nie sú to, samozrejme, fotografie začiatočníka. Je z nich zrejmé, že autor má skúsené filmárske videnie, navyše s jasným zámerom, čo a ako chce ukázať. Z množstva nasnímaného materiálu sa prezentuje šiestimi cyklami fotografií. Usporiadal ich do dvojíc či štvoríc, ktoré tvoria viac či menej variované sekvencie. Ponúknutý priestor využil na predstavenie výberu z oblasti svojej tvorby, ktorá sa zaoberá najmä problematikou mestského folklóru (D. Tóth) a zdevastovaných veľkomestských múrov. Motív múrov, ich štruktúra, na nich vytvorené fantazijné tvary, pukliny, nápisy a pod. - zaujal už nejedného autora. Dôležitá je však východisková myšlienka a svojské videnie, vďaka ktorým môže vzniknúť zakaždým iná modifikácia témy.
Dušan Hanák strieda bližšie (zväčšené) či vzdialenejšie zábery na vyhliadnuté detaily tehlových, kamenných a betónových stien, schodísk, prípadne brán. týmto zaostrujúcim a vzďaľujúcim sa okom nám odhaľuje, čo na nich objavil. Sú to zdrapy odšklbnutých reklamných plagátov, sotva čitateľné útržky nápisov, inokedy zvyšky zmysluplných slov či viet. Čmáraniny, graffiti nastriekané sprejmi, často akoby tajná reč anarchistických či punkových skupín, ktorej staršia generácia nie veľmi rozumie. Zdá sa, že v tomto smere nie je príliš veľký rozdiel medzi múrmi jednotlivých (veľko)miest. Hanák nachádza styčné body v jazyku ošarpaných múrov, či na ne naďabil v Bratislave (1997, 1998), Malackách, Londýne, Prahe, Jeruzaleme, Tokiu alebo v San Franciscu (1997).
Vyhodené staré debny s útržkami reklám, škatule a iné objekty sú nemí, no výreční svedkovia konzumnej spoločnosti. Odkvitnutá niekdajšia sláva kedysi prepotrebných vecí. Reakcia ľudí na niektoré javy (štyri rôzne dotrhané zdrapy tváre predstaviteľa indickej sekty). Junk art (smetné umenie) - z popartu. Popartové je aj úmyselné zosadzovanie idolov z piedestálu, ich zovšedňovania prostriedkami warholovskej repetície a poukázaním na dočasnosť a relatívnosť ich hodnôt. Hanák pritom neraz zvýrazňuje kontrasty. Povedzme pošpinenej, pošliapanej tváre krásky na titulnej stránke zahodeného časopisu s nápisom na tej istej strane: Perfect beauty (Dokonalá krása)… Alebo v obrázkoch, na ktorých sú ťažko pracujúci ľudia, či houmlesáci (San Francisco), kým za nimi na stene hlásajú iné pravdy reklamy na colu, Campari a i. Pohrá sa pritom aj s významovou nosnosťou farieb. Stane sa, že strieda čiernobielu fotografiu s viac- či jednofarebnými. Použitie monochrómie krvavočervenej farby v prípade záberu so zakrytým, ležiacim bezdomovcom pred stenou s nápisom v angličtine ( História si pamätá typy ľudí, ktorí vraždia ), s portrétmi Lenina, Stalina a iných vodcov , je, samozrejme, úmyselné.
Pre jeho fotografické videnie je však dominujúce výrazné sociálne cítenie, ktoré mu vždy bolo vlastné aj ako filmárovi. Súcit s chudákmi, s vydedencami (žobrajúci černošský saxofonista), ktorí sa mnohokrát nie vlastnou vinou dostali tam, kde sú. Hanák sa s týmito ľuďmi vždy dokázal stotožniť. Pritom jeho snímky, podobne ako jeho filmy, sa nestávajú literárnymi, mentorskými či agitatívnymi. Napriek vyjadreniu netajených postojov zachovávajú odstup a filtrujú umelcove názory cez prizmu čisto výtvarných prostriedkov.
TAMARA ARCHLEBOVÁ
(Autorka je spolupracovníčkou SME)
