Slovenská národná galéria sa minulý rok dožila polstoročia svojej existencie. Jej vedenie nechalo toto jubileum so zarážajúcou skromnosťou prebehnúť v tichosti a nepovšimnuté. SNG nebilancovala svojich päťdesiat rokov, nevydala dokumentačný materiál o odborných, zberateľských, výstavných a publikačných aktivitách ani o organizačnej štruktúre, na základe ktorej pracovala. Nezverejnila informácie, po spoznaní ktorých môže zasvätený i laik uvažovať o prioritách, ktoré v danom období mala a kam sa uberá dnes.

Sedemnásteho decembra 1998 sa mal konať konkurz na miesto riaditeľa SNG. Nebol jediný. Konkurzy sa vtedy konali vo viacerých ústredných národných inštitúciách, iba tento jediný však bol neúspešný. Odborná verejnosť prostredníctvom Slovenskej umeleckohistorickej spoločnosti a Slovenskej sekcie AICA protestovala proti spôsobu jeho organizovania a konkurzná komisia sa ho rozhodla pozastaviť.

Pozastavený konkurz avizoval potrebu analýzy, ktorá sa bez faktov nezaobíde. Preto si možno položiť otázku, či SNG nedokázala, alebo nechcela zverejniť svoju polstoročnú správu . Kauza SNG sa začala vynárať v celej svojej zložitosti. Diskusia chce odkryť otázky, ktoré sú na jednej strane špecificky odborné, na strane druhej však ich riešenie presahuje do verejnej sféry. Žiadnemu občanovi predsa nemôže byť ľahostajné, či Slovensko môže na patričnej úrovni a v patričných inštitúciách prezentovať výtvarné bohatstvo svojej minulosti a prítomnosti a prostredníctvom jedinečného jazyka umenia komunikovať so svetom. LADISLAV SNOPKO

Právna podstata jednotlivých inštitúcií patrí k najčastejšie diskutovaným témam správy vecí verejných v oblasti kultúry. Ona totiž definuje ich nezávislosť. Aký štatút by mali mať ústredné inštitúcie typu SNG? Mali by patriť pod rezort ministerstva tak ako teraz, alebo by mali existovať nezávisle na základe zákona o verejnoprávnych inštitúciách?

MÁRIA ORIŠKOVÁ, historička umenia, v rokoch 1975-1994 pracovníčka SNG, v súčasnosti pedagóg na VŠVU: Domnievam sa, že kultúra a umenie môžu existovať aj bez ministerstva, zato ministerstvo kultúry bez kultúry a umenia nie. Riadenie umenia z ministerstva, resp. ministerskými úradníkmi považujem za rovnako absurdné ako dlhoročný vazalský vzťah SNG k MK SR. Nezávislosť kultúrnych inštitúcií od akýchkoľvek orgánov moci by mala byť prvoradou podmienkou kultúry v demokratickom štáte.

KATARÍNA RUSNÁKOVÁ, riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline v rokoch 1992-1997: Skúsenosti z posledných rokov ma presviedčajú, že obnovenie demokratických pomerov v kultúre vrátane dobrých mravov, profesionálnej etiky a korektných spôsobov nebude také prirodzené a bezproblémové, ako sme si predstavovali. Činy a slová sú stále rôznobežkami, myslenie bolí a otvorenosť, tolerancia či veľkorysosť nie sú typickými znakmi slovenskej mentality. Kultúrnu devastáciu naštartoval v lete 1992 bývalý minister Slobodník a minulú jeseň ju zavŕšil oveľa nekultúrnejší Hudec. Jedným z produktov jeho ‘transformácie kultúry‘ sú slovenské galérie poznačené následkami intendantúr, nachádzajúce sa v mentálnej, odbornej a ekonomickej kríze. V tejto situácii sa mi zdá vhodnejšie, aby SNG fungovala na základe zákona o verejnoprávnych inštitúciách, čo by mohlo urýchliť jej všeobecnú revitalizáciu.

ŠTEFAN ŠLACHTA, rektor Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave: Bol by som veľmi rád, keby aj takáto inštitúcia mohla byť samostatným, právnym subjektom, nezávislým od ministerstva kultúry. Je škoda, že dnes sme ešte nie tak ďaleko, aby sa to realizovalo. Musíme však bojovať za to, aby raz k tomu došlo. Čím skôr, tým lepšie.

IVAN JANČÁR, riaditeľ Galérie mesta Bratislavy: Vidina nezávislosti centrálnych inštitúcií je pomerne lákavá, najmä po mnohých negatívnych skúsenostiach s ich riadením zo strany ministerstva kultúry. Napriek tomu si myslím, že SNG by mala naďalej patriť pod rezort MK SR, avšak s jednoznačne dohodnutými vzťahmi, predovšetkým v plnej miere rešpektovaním samostatnej odbornej činnosti SNG.

JANA GERŽOVÁ, kurátorka synagógy Galérie Jána Koniarka v Trnave: V tomto prechodnom období, keď sa podstatná časť energie vkladá do odstraňovania deformácií predchádzajúceho manipulatívneho vládnutia ministrov kultúry Slobodníka a Hudeca, by som odporúčala sústrediť sa na primárnu rekonštrukciu SNG, to znamená vybudovať zo SNG štandardnú európsku inštitúciu, ktorá by sa stala prirodzeným partnerom porovnateľných zahraničných inštitúcií v Európe.

MARTA HREBÍČKOVÁ, riaditeľka Šarišskej galérie v Prešove v rokoch 1990-1996 a predsedníčka Rady galérií Slovenska: Štátne zbierkotvorné inštitúcie, akou je i SNG, zhromažďujú, ochraňujú a zverejňujú časť národného kultúrneho dedičstva. SNG je ústrednou národnou inštitúciou galerijného typu a bola zriadená zákonom. Myslím si, že zriaďovateľská funkcia prostredníctvom MK SR vyjadruje záujem štátu o odbornú správu kultúrneho dedičstva štátu a jej zbierkových fondov, preto považujem za adekvátne, že SNG je v priamom zriaďovateľskom vzťahu s MK SR. Aj keď v súčasnej situácii sa to tak nemusí javiť, ale to súvisí napr. s vytvorením priaznivého legislatívneho prostredia.

ZUZANA BARTOŠOVÁ, prezidentka Slovenskej sekcie AICA, v rokoch 1990-1992 riaditeľka SNG: Prihováram sa za to, aby boli verejnoprávnymi inštitúciami: sú rovnako dôležité ako rozhlas či televízia. Vyviazali by sa spod rozhodovania úradníkov ministerstva kultúry, ktorí sú ešte stále presvedčení, že ich názor má väčšiu váhu ako názor odbornej verejnosti.

V rokoch 1990 až 1993 bola SNG rozdelená na Galériu starého a moderného umenia, Galériu súčasného umenia a Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu. Na pokyn Slobodníkovho ministerstva bol tento divergentný model zrušený a inštitúcia sa vrátila do predchádzajúcej podoby centralizovaného monolitu. Aký je váš názor na tento problém?

JANA GERŽOVÁ: Ak sa na tento problém pozrieme z pohľadu histórie, je evidentné, že v roku zakladania SNG (1948) bolo prvoradou snahou integrovať rozptýlené zbierkové korpusy a vytvoriť základnú bázu na hľadanie vlastnej kultúrnej identity. Dnes, po polstoročí existencie SNG je situácia v kultúre i samotnom domácom výtvarnom umení diametrálne odlišná. Myslím si, že nastal čas podporiť prirodzené emancipačné snahy tých umeleckých odvetví, ktoré boli pod strechu SNG zahrnuté v dôsledku inštitucionálneho provizória a koncentrovať záujem na pôvodné zameranie zbierok starého, moderného a súčasného umenia. V tejto situácii sa prikláňam k názoru, že dvoma základnými piliermi rekonštruovanej SNG by malo byť vytvorenie Galérie starého umenia a Galérie moderného a súčasného umenia. Paralelne by mal vzniknúť Inštitút architektúry, užitkového umenia a dizajnu ako dočasný útvar vytvorený na prechod tejto inštitúcie na vlastnú právnu subjektivitu.

ŠTEFAN ŠLACHTA: Centralizácia bola vedúcou ideou všetkých Mečiarových ministerstiev, čiže nebolo to prekvapenie. Svoj podiel na tom, že spomínaný model nefungoval, malo však aj bývalé vedenie SNG.

IVAN JANČÁR: Formulácia otázky nie je príliš šťastná - snaží sa vopred ovplyvňovať odpoveď. Uvedené rozdelenie SNG je jednou z možností, avšak môže byť realizované až po doriešení iných otázok, ako napríklad vytvorenia samostatných výstavných priestorov pre jednotlivé oblasti. V opačnom prípade by mohlo ísť len o formálne delenie v rámci vnútornej štruktúry, ktoré by navonok nemuselo priniesť žiadny efekt.

MÁRIA ORIŠKOVÁ: Túto štruktúru riaditeľky Z. Bartošovej považujem za dosiaľ najprogresívnejší model fungovania SNG, pretože tento model reflektoval dva veľké problémy slovenskej výtvarnej kultúry: neexistenciu umelecko-priemyselného múzea ako typu inštitúcie, ktoré v okolitej Európe vznikali v 19. storočí (Praha, Viedeň, Budapešť), a neexistenciu múzea moderného umenia, teda inštitúcie, ktorá mala vzniknúť prinajmenšom v 60. rokoch 20. storočia. Fungovanie dnes takých odlišných disciplín a umeleckých sfér monolitne považujem za nešťastné nedorozumenie. Verím, že na Slovensku sa táto vízia naplní aspoň v 21. storočí.

ZUZANA BARTOŠOVÁ: S uvedenou koncepciou rozdelenia SNG som získala na štyri roky miesto riaditeľky v konkurze roku 1990 a inštitúcia jeho uvedením do praxe dynamizovala svoju činnosť: tento model podnecoval aktivity všetkých oblastí, ktoré s domácimi i zahraničnými partnermi komunikovali priamo a prirodzene, aktivizoval i tých najschopnejších spomedzi pracovníkov SNG. Tá začala byť čitateľnou aj pre svetovú odbornú verejnosť, ktorá netuší, čo sa pod jej názvom skrýva, a to tiež prospelo nadviazaniu mnohých kontaktov, bez ktorých sa môže zmeniť na provinčnú galériu.

Slovenská národná galéria je najvýznamnejšou národnou inštitúciou, ktorá zbiera a prezentuje výtvarné umenie, ale jej povinnosťou je byť zároveň inštitúciou medzinárodného charakteru. Myslíte sí, že obe tieto povinnosti v posledných rokoch adekvátne naplnila?

KATARÍNA RUSNÁKOVÁ: Myslím, že nie. Ak to zoberiem od začiatku, Zuzana Bartošová vstúpila do najťažšieho porevolučného obdobia, ale nebol jej dopriaty čas na napĺňanie profesionálnej vízie, ktorú mala, pretože hneď po voľbách v roku 1992 ju Dušan Slobodník odvolal z funkcie. Jej nástupca Juraj Žáry ani súčasný riaditeľ Pavol Muška nepatria k rešpektovaným odborným autoritám. Žáry síce nastúpil do SNG na základe konkurzu, ale tomu, čo realizoval počas svojho funkčného obdobia, chýbala koncepčnosť a bola to skôr konformistická poslušnosť voči ministrom kultúry. Muška je tragikomický prípad bezvýznamného výtvarníka, ktorý bol dosadený Hudecom v roku 1996, aby slúžil jeho kultúrnej politike. Okrem iného sa pričinil o pilotný projekt regionálnych kultúrnych centier, ktorý overoval v Čadci, aby vzápätí pomáhal presadzovať tento nezmysel na celom Slovensku. Zaslúžil sa tiež o zmanipulovanie konkurzu na Bienále v Benátkach v roku 1997 a takisto sa podieľal na odvolávaní riaditeľov galérií. Dodnes je štatutárnym zástupcom SNG - bez adekvátneho odborného vzdelania, galerijnej praxe, bez rozhľadu v slovenskom a euro-americkom umení a bez kontaktov v relevantnej umenovednej komunite. Skutočne insitný riaditeľ, ktorý doviedol SNG do slepej uličky provinčnosti a medzinárodnej izolácie. Samostatnou kapitolou sú nákupy umeleckých diel, kde veľa prác zásadného charakteru a mnoho významných slovenských autorov stále absentuje, o zahraničných prírastkoch ani nehovoriac.

JANA GERŽOVÁ: Prezentovať a interpretovať domáce umenie bez medzinárodného kontextu by nutne viedlo k deformovanému obrazu. Je preto nevyhnutné začať na pôde SNG konečne budovať aj zbierku súčasného európskeho umenia, s proporčným zastúpením relevantných českých autorov, ktorých diela v zbierke našej vrcholnej inštitúcie chýbajú.

IVAN JANČÁR: V oblasti nákupu umeleckých diel je situácia v SNG, ako aj v ostatných galériách jednoducho katastrofálna, od roku 1989 sa nakupovali umelecké diela len minimálne, čím vznikli už ťažko zaplniteľné medzery. Je to aj obraz vzťahu mocných tohto štátu ku kultúre za posledných desať rokov. Ako inštitúcia medzinárodneho charakteru sa SNG v minulých rokoch, až na ojedinelé výstavy, príliš nevyznamenala. Rovnako sa však nevyznamenal ani štát, ktorý sústavne znižuje už i tak nízke príspevky na činnosť.

ZUZANA BARTOŠOVÁ: Podstatou SNG je zbierkotvorná činnosť a následne jej interpretácia prostredníctvom výstav a ďalších aktivít. Slovenská národná galéria je múzeom výtvarného umenia a uchováva hodnoty minulosti a prítomnosti pre budúcnosť. Jej výstavná aktivita sa má od zbierkotvornej odvíjať. SNG je zároveň jedinečným miestom, kde sa prostredníctvom výstavnej, publikačnej a prednáškovej činnosti môžu pestovať kontakty s inými múzeami výtvarného umenia vo svete, ktoré tvoria špecifickú sieť: má teda aj výchovno-vzdelávaciu funkciu, je sprostredkovateľom v poznávaní kultúrneho dedičstva iných národov či štátov. Myslím, že uvedenú funkciu na patričnej - teda na najvyššej odbornej a najširšej diváckej - úrovni neplnila. Táto oblasť - oblasť kontaktov s inštitúciami podobnými, ako je SNG, sa dá devastovať veľmi rýchlo.

ŠTEFAN ŠLACHTA: Posledné roky fungovania SNG sú trápnou etapou jej histórie. SNG vypadla z kontextu európskeho diania, stala sa z nej provinčná inštitúcia neschopná plniť svoje základné povinnosti.

MARTA HREBÍČKOVÁ: Táto otázka súvisí s celkovou situáciou v kultúre na Slovensku. V súčasnosti (ešte stále) nie je priaznivé legislatívne prostredie na plnenie základných činností, úloh národnej galerijnej inštitúcie (nehovoriac o regionálnych), a to najmä akvizičnej. Je najvyšší čas pripraviť a spustiť do života dobrý zákon o sponzoringu, ktorý umožní aj štátnym zbierkotvorným inštitúciám získavať zásadné diela domácej i zahraničnej produkcie do svojich zbierok a dopĺňať tak fond národného kultúrneho dedičstva.

MÁRIA ORIŠKOVÁ: Čo sa týka medzinárodných aktivít SNG v posledných rokoch, tie by mali pozostávať najmä z vyvezených výstav, o ktorých odborná verejnosť asi veľa nevie, a z výstav dovezených, ktoré sa objavovali v SNG sporadicky a nekoncepčne, s previazaním na ponuky nadriadeného orgánu MK SR.

Konkurz na riaditeľa SNG bol zrušený. Pravdepodobne aj preto, že neboli ujasnené jeho kritériá. Aké by mali byť kritériá na post riaditeľa SNG? Mohli by ste ich definovať v požiadavkách na vyhlásenie konkurzu?

JANA GERŽOVÁ: Zrušenie konkurzu na riaditeľa SNG nepokladám za šťastné riešenie, napriek tomu, že si plne uvedomujem vážne zlyhanie administratívy ministerstva, ktorá pripravila konkurz spôsobom skutočne amatérskym - od chýbajúcej analýzy skutkového stavu SNG cez kuriózne zloženie konkurznej komisie, kde sa miešali mená špičkových odborníkov s radovými, odborne nevýraznými zamestnancami inštitúcie, až po hysterické odmietanie medzinárodného zloženia poroty. Varovný je pri tom fakt, že ide o viac ako o náhodné zlyhanie, ide o systémovú chybu, ktorá poukazuje na nekompetentné personálne pokrytie sféry výtvarného umenia na súčasnom ministerstve. V jeho štruktúre získala v dôsledku politických dohôd silnú pozíciu SDĽ, čo by bolo v poriadku, keby medzi špičkovými odborníkmi tejto strany pre oblasť výtvarného umenia nefigurovali mená normalizátorov, skutočných nepriateľov moderného umenia pred rokom 1989 (Ľ. Podušela, L. Skraka, P. Mikloša). Predstava, že nové vypísanie konkurzu vygeneruje ideálnu osobnosť na tento post, je reálna iba za predpokladu, že nielen konkurzná komisia, ale aj samotný konkurz bude otvorený pre vstup zahraničných záujemcov.

IVAN JANČÁR: Som zvedavý, či sa vôbec bude konkurz konať, alebo sa situácia bude riešiť dočasne, čo v našej histórii nikdy nedopadlo príliš dobre. Mal by to byť odborník s ujasnenou koncepciou, s medzinárodnými kontaktmi, jazykovými znalosťami, veľký taktik a stratég. Osobnosť, ktorá by sa vedela obklopiť špičkovými ľuďmi a zároveň by vedela budovať SNG na medzinárodnej úrovni.

MARTA HREBÍČKOVÁ: Pokiaľ mám informácie, konkurz v SNG bol zrušený z iných dôvodov, ale kritériá na riaditeľa by mali, podľa mňa zohľadňovať nasledovné: a) odbornosť - rozhodne by to mala byť všeobecne uznávaná, rešpektovaná osobnosť umenovedca - odborníka na výtvarné umenie, b) znalosť špecifík galerijnej praxe - nezamieňať ju za pracovisko akadémie vied ani Kunsthalle, to predpokladá aj základnú orientáciu v právnych normách pre zbierkotvorné inštitúcie, c) jasná koncepcia rozvoja SNG - ako modernej národnej inštitúcie, partnerky podobných inštitúcií vo svete, d) organizačné schopnosti a schopnosť viesť ľudí, e) aktívna znalosť aspoň jedného svetového jazyka.

ŠTEFAN ŠLACHTA: Môj názor je, že konkurz na nového riaditeľa SNG je nie správna cesta. V SNG potrebujeme povereného človeka, ktorý pripraví reštrukturalizáciu terajšej galérie, pripraví budovy a rozdelenie fondov a pripraví potom aj konkurz na nového generálneho riaditeľa. Som presvedčený, že to nemusí byť kunsthistorik, ale typ manažéra, pohyblivého, komunikatívneho, energického s prirodzenou autoritou.

MÁRIA ORIŠKOVÁ: Riaditeľom (riaditeľkou) SNG by mal byť predovšetkým medzinárodne uznávaný odborník z radov historikov a teoretikov umenia, nezáleží na rase, národnosti ani sexuálnej orientácii. Mal by to byť vo výtvarnom umení zorientovaný Európan(ka) so znalosťou aspoň dvoch cudzích jazykov (nielen ruštiny), s koncepciou galérie či múzea, ktorá by vyhovovala slovenským pomerom a bola kompatibilná s ostatnou Európou. Príkladom môže byť Múzeum moderného umenia vo Viedni, kde je riaditeľom maďarský kunsthistorik Lorand Hegyi.

ZUZANA BARTOŠOVÁ: Úradníci ministerstva kultúry praktizujú kabinetnú politiku - tvrdia, že sa SNG musí najprv podrobiť analýze a až potom sa uzavrie konkurz. Ale nikto jasne nepovedal, kto a za akých podmienok inštitúciu analyzuje. Medzitým čas beží a my sa pozeráme, ako priemerný výtvarník vedie SNG a umenovedci, ktorí ho intelektuálne i odborne prevyšujú, sú v podriadenom postavení, ktoré im dokonca vyhovuje. Je to zmes pretvárky a cynizmu. Hanbím sa za túto situáciu. Argument, že by sa nenašiel nikto iný, ochotný SNG viesť dočasne, neobstojí. Ministerstvo kultúry nezvolalo grémium relevantných odborníkov, aby sa SNG zaoberali. V tejto situácii je naozaj otázne, či európsky kompatibilné kritériá na riaditeľa a jeho troch spolupracovníkov, čo by stáli na čele každej z oblastí, aby mohli SNG rozdeliť - odbornosť, skúsenosti v galerijnej práci a konkrétne aj v SNG, autorská publikačná a výstavná aktivita na relevantnej odbornej úrovni, medzinárodné kontakty a morálna bezúhonnosť - sa majú šancu pri ich výbere uplatniť.

PRIPRAVIL LADISLAV SNOPKO