Aj pri čítaní kníh potrebuje človek niekedy odvahu na trpezlivosť, ktorá mu umožní dostať sa až na koniec príslušného diela a vytvoriť si tak názor naň. Dušan Mitana patrí k autorom, čo vedia svojím písaním poriadne zamiešať karty ustálených názorov a zároveň skúšať trpezlivosť čitateľa. Dosť signifikantne sa to prejavuje i v jeho knihe krátkych próz Krst ohňom (Petrus, Bratislava, 2001, ilustrácie Dušan Kállay).

Okrem poviedky Hranice, ktorej prvá verzia vyšla ešte v roku 1966 v časopise Naša univerzita, a ďalšej, Hrob ako stvorený pre svadobnú noc, uverejnenej v roku 1968 v Mladej tvorbe, všetkých ostatných šesť je novšieho dáta. To však neznamená, že sú z gruntu nové. Nachádzame tu viacero návratných, priam túlavých motívov, ktoré autor použil vo svojich predošlých knihách. Napríklad úmysel postavy zavraždiť blízkeho človeka, tlačenica v električke ako erotická udalosť, muž, ktorý je zároveň psom, kristologické exkurzie, duchárčenia. Akýmsi zjednocovacím znakom všetkých týchto Mitanových próz sú ich mottá-citáty zo svetových autorov, poukazujúce na nevysvetliteľnosť vecí, stratu ľudskej identity, nemožnosť poznať človeka, stieranie hranice medzi skutočným a snívaným.

Mitanove poviedky sa odohrávajú v uveriteľnom, všednom reáli a nedeje sa v nich nič zvláštne až do chvíle, keď sa v texte ocitne neočakávaný zvrat. Taká próza Zásnuby: začínajúci autor býva v podnájme, kde sa zrazu zjaví dievčina z električky, ktorá sa spoznala v jednej autorovej prózičke a vzápätí sa medzi nimi odohrá to, čo sa dalo čakať. Nič viac, nič menej; mládencovi ostane dievčina v pamäti iba ako tieň. No po dvadsiatich piatich rokoch ho na autogramiáde osloví neznámy vojačik a nazve ho svojím tatkom, pripomenúc: ja som z tej električky.

Ťažko tu reprodukovať obsah všetkých Mitanových próz. Uvediem len, že autor pracuje rovnako s tajomstvom ako s absurditou, používa prvky hororu, vyžíva sa v morbídnosti, mení identitu postáv, umne vymýšľa kriminálne zápletky. Aj tie najhroznejšie scény - v poviedke Nožom a sekerou pripravované sťatie poštárkinej hlavy - sa dajú čitateľsky ešte akceptovať, no už menej alebo vôbec nie Mitanove tematické výlety do chiliastickej alebo kristologickej oblasti. Mitana si v Exorcistovi kladie otázku, kto spôsobuje, že sa prebúdza v noci o tretej: Satan alebo Ježiš. Odhliadnuc od toho, že by som chcel mať jeho problém, Mitanov text už prestal byť umeleckou prózou, ale ponáša sa na traktátový bľabot, ktorý má síce akési racionálne jadro (vôľa bojovať proti zlu), no to celkom zaniká v neadekvátnych prostriedkoch. Sem-tam prebleskne čosi, čo naznačuje, že autora netreba brať až tak vážne (chce odhaliť satanistov tak, že o nich napíše poviedku a uverejní ju v Romboide!), ale tých balastových strán je priveľa.

Poslednou prózou Mitanovej knihy je Krst ohňom, poriadny prepletenec sexizmu, kristocentrizmu a sadomasochizmu. „Ostrieľaný Boží bojovník“, ako sa autor sám nazýva, vytvoril zvláštnu bytosť, ani nie ON, ani ONA, ani ONO, ale TO, mužena. S týmto výmyslom sa autor na rozličné spôsoby pohráva, ba zaradí sem aj tragickú udalosť s americkými „dvojičkami“, ktorá ho privedie k myšlienke, že potrebujeme duchovnú obrodu a že sa treba modliť. Záverečná veta naozaj takto vyznieva: „Bože, ochraňuj Slovensko pred Slovákmi! Bože, žehnaj Slovensku!“

Problematickú hodnotu Mitanovej knihy zachraňujú výborné ilustrácie Dušana Kállaya.