Ak zvykneme smerom k STV reptať, že veľa zmien sme od Kubišovho bačovania na obrazovke zatiaľ nepocítili, tento víkend - v priebehu výročia vzniku vojnového Slovenského štátu, viditeľne svitlo na lepšie časy. Po tri večery (od piatka do nedele) divákovi ponúkla jeho ‘verejnoprávna‘ tri dokumentárne filmy, ktoré - napriek tomu, že svojským pohľadom nahliadajú na špecifické problémy dávnejšej i novšej histórie Slovákov, mali na slovenskom verejnoprávnom kanáli akúsi oneskorenú premiéru. Dokument Dušana Šimka VI. prápor (o osude skupiny Židov, ktorí boli po vládnom nariadení z roku1939 spolu s Rómami a kriminálnikmi preradení z vojenskej prezenčnej služby do osobitných pracovných táborov) mohli vidieť ako prví návštevníci pražského klubu MAT už pred dvoma rokmi, potom ho vysielala ČT aj SAT 1. Aj Tisove tiene Dušana Trančíka mali zo zvláštneho slovenského zlozvyku "nevidím zlo, nepočujem zlo" svoju premiéru najprv na ČT. Iste, o koľko je ľahšie vykrikovať niečo o x-ročnej slávnej histórii národa a jeho holubičej povahe, ako sa pozerať na spoločnú minulosť, v ktorej boli aj židovské deportácie, aj slepé, zbožňované vzhliadanie k mužovi, ktorý ich umožnil. Do tretice hodinový dokument Mária Homolku Rodáci (vznikol už pred dvoma rokmi, ale pre istotu nebol odvysielaný vôbec nikde) sa už pohybuje v našej súčasnosti. Homolka v ňom nič nekomentuje, nehodnotí, len trpezlivo chodil s kamerou za svojimi rodákmi a ticho ich pozoroval. Dojaté ženy a starčekovia s oprášenými vyznamenaniami na kabátoch stále nosia v srdciach krivdu za to, že nám Česi vzali nášho - "skutočne nášho" prvého prezidenta, ktorý nás chránil. Aj pred Židmi. Na inom stretnutí "rodáčky" s plackami bývalého premiéra na hrudiach tvrdia do kamery, že nemajú nič, iba dobré srdce, holé ruky a k tomu potrebujú ešte jazykový zákon. Aby nás chránil. Pred Maďarmi. Film sa končí na bratislavských Pasienkoch, kde vznikla nová slovenská subkultúra posledných šiestich rokov. Kamera najprv blúdi po parkovisku plnom autobusov, ktoré pozvážali rodákov z celého Slovenska na miesto, kde sa cítia najistejšie. Chráni ich ruka a teplé ľudské slovo ich - "skutočne ich" premiéra. Spoločne sa pobavia na vulgárnych Mečiarových vtipoch, ktoré sú trápne aj na všetko zvyknutej podpredsedníčke hnutia, spoločne a šťastní veria, že ich doživotný premiér ich uchráni… pred všetkým. Na záver autor akosi nepríjemne nemého dokumentu v titulkoch podotkne, že toto sú rodáci, s ktorými pristupuje a opäť pristúpi k volebným urnám. Viac ani nemusí povedať. Len nechtiac a trochu predčasne do tohto filmu prehovorí už v televíznych novinách aj nakrátko ostrihaný mladík, ktorý pred moderátorom vyjadrí írečitú slovenskú túžbu - najradšej by sme to tu všetko zrovnali so zemou, aj tú vašu televíziu. Jednoducho, slovo rodáci sa dá vyslovovať aj s čudnou trpkosťou na jazyku.
(ata)
