Vyzerá to tak, že rezignácia Európskej komisie bola šťastným nedorozumením. Komisárov správa nezávislého výboru nezahanbila, ale nahnevala. Rezignácia nebola prejavom pokánia, ale vzdoru. Mocní úradníci sa cítia ukrivdení, pretože ich "obrovské zásluhy" zostali nedocenené a predmetom kritiky sa stali "banality". V spôsobe, ako EK rezignovala, sa problém bruselskej administratívy zrkadlí lepšie než v kritickej správe nezávislej komisie: Ak Európskej únii vládli ľudia, ktorí považujú za banalitu, že nimi riadení úradníci rok čo rok rozkradli dve percentá rozpočtu únie, a nechápu, čo je zlé na korupcii či na protekcii a obchádzaní predpisov pri zamestnávaní príbuzných a známych, potom je dobre pochopiteľná zlosť, s akou sa do komisárov pustila európska tlač a neprekvapuje znechutenie verejnosti.

Je to stále rovnaký príbeh o tom, ako politici nechápu náplň svojej práce a dôvod, pre ktorý zastávajú svoj úrad. Politik sa cíti byť čímsi viac než úradníkom a manažérom. Domnieva sa, že je predurčený a povolaný vládnuť. Obťažujú ho ľudia, ktorí žiadajú zdôvodnenie jeho rozhodnutí, a uráža ho verejná kontrola. Komisárom zrejme nikdy nenapadlo, že sú platení z daní obyčajných ľudí, ktorým sú teda zodpovední za každý halier, ktorý pretečie rozpočtom. Sotva si uvedomili, že sú zamestnancami daňových poplatníkov, a nie ich zamestnávateľmi. Britské noviny The Times hneď v prvom komentári k demisii EK napísali, že jej charakteristickým rysom boli podvody, zlé riadenie, arogancia a pohŕdanie verejnou mienkou.

Kritická správa nezávislej komisie nehovorí o tom, čo komisári osobne spôsobili, ale o tom, čomu všetkému nedokázali zabrániť. To, že stratili kontrolu nad zverenými úradmi, je hodnotené ako rovnaké alebo dokonca väčšie zlo, než keby sami čosi spáchali. Poučenie? Nezabrániť korupcii je rovnako zlé ako kradnúť. Európa zisťuje, že problém je vačší, než sa spočiatku zdalo: Nestačí iba vymeniť dvadsať komisárov v EK. Treba nájsť systém, ako vylúčiť ich zlyhanie. Proces výberu musí byť demokratický, činnosť komisie priehľadnejšia, ak výsledkom má byť funkčnejšia Európska únia. Ukazuje sa tiež, že nie všetko sa dá riešiť kompromisom. Integrácia Európy potrebuje politikov, ktorí nebudú uvažovať, čo je užitočné pre štát, ktorý ich zvolil do Európskeho parlamentu či vymenoval do Európskej komisie, a namiesto toho budú presadzovať to, čo je správne pre Európsku úniu. Mimochodom, nič nepokazíme, ak v predstihu budeme uvažovať, či takých politikov máme doma. IVAN HOFFMAN, Praha (Autor je komentátorom ČRo 1)