BRATISLAVA (PRE SME - LUCIA STACHOVÁ) - Výstava Kláry Bočkayovej (1948) prezentovaná do konca marca v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci, je prehliadkou autorkinej tvorby troch desaťročí. Z východiska v polovici sedemdesiatych rokov sa plynule presúva ťažisko koncepcie do rokov deväťdesiatych v cykle Jesenní anjeli. Tento postup, realizovaný inštaláciou na dvoch poschodiach, v dvoch samostatných celkoch prezentuje najzávažnejšie tvorivé posuny v rámci autorkinho prejavu. Už v počiatočnom období svojej výtvarnej aktivity objavila K. Bočkayová pre seba prístup, ktorý jej umožnil prekryť roviny umenia a spoločenských vzťahov, a zasadiť tak svoju tvorbu do širšieho kontextu. Odpichla sa od "nájdeného objektu" - typickej kuchynskej výšivky. Privlastnením si gýča, ktorého existencia je zakotvená v spoločnosti ako zvyk, súčasť súkromného života, získala hlavný zdroj svojej ikonografie. Ďalším dôležitým momentom pre umeleckú osobnosť K. Bočkayovej bol príklon k frotáži. Táto technika, v kombinácii najmä s akrylovou maľbou, je dnes neoddeliteľnou súčasťou autorkinho výrazu. Diela dýchajúce jemnou, ale presne mierenou iróniou, obsahujú zjavné kritické východisko autorky, vyplývajúce z jej feministického postoja. Feministické hľadisko pôsobí už na samotný výber námetov, je akcentované a potvrdené ich spracovaním. Východiskový podklad výšivky frotážou prenáša Bočkayová nielen do nového výtvarného média, dáva mu nový spôsob existencie, ale zásadne modifikuje pôvodný ráz obrazu. Figúry prekrúca, zmnožuje, ťahá, banálny nápis, ktorým sú spravidla sprevádzané, rozoberá až za hranicu čitateľnosti. Narúša ho v zmysle poukazu na kontext, o ktorý jej ide. V rámci problematiky feministického umenia je zaujímavé porovnať úsilie Kláry Bočkayovej s tvorbou feministických umelkýň vo svete. Bočkayovej tvorba sa, samozrejme, nedá jednoznačne priradiť k žiadnej z dominantných tendencií feministického umenia. Nesmeruje ani k čistému "hľadaniu historického kontextu", kde "analýza ideí bola vždy dôležitejšia ako úplná originalita formy", ani k čistej "analýze rôznych rolí ženy v spoločnosti" (Smith). Klára Bočkayová ide vlastnou cestou, ktorá jej umožňuje pracovať s historickými pripomienkami a skrytým ironickým komentárom vzťahu spoločnosti k žene a jej postavenia v nej. Nezneužíva tematiku sexuality, hoci vzťahom muž-žena sa zaoberá intenzívne. Bočkayová nie je typom agresívnej umelkyne vulgarizujúcej námet v záujme šoku. Jej poetika síce pracuje s intimitou, ale obnažuje skôr myšlienky.