V prípade, že sa rozvíjajúce (emerging) trhy stali iba špekulantskými kasínami, je riaditeľ Medzinárodného menového fondu (MMF), monsieur Camdessus, hlavným krupiérom. Od Mexika až po ázijské krajiny, od Ruska po Brazíliu - MMF sa v priebehu niekoľkých posledných rokov len prizeral, zatiaľ čo všade okolo vreli menové krízy. Samozrejme, poponáhľal sa, aby zmobilizoval obrovské sumy peňazí. Tie vrhol do už tak vriaceho kotla, bez akýchkoľvek rozhodných riešení. V konečnom dôsledku len prispeli k tomu, že tieto krajiny nakoniec neušli nebezpečenstvu, ktoré im hrozilo.
Pokiaľ je toto všetko pravda, prečo by mal výkonný riaditeľ MMF ďalej vykonávať svoju funkciu? Žiada len ďalšie peniaze a stále väčšie právomoci, pričom len s oneskorením dovoľuje súkromnému sektoru zapojiť sa do ozdravného procesu. Zároveň neustále hovorí o vytvorení novej medzinárodnej architektúry. Toto všetko sa javí ako obyčajné mlátenie prázdnej slamy a to, žiaľ, poukazuje na Camdessusove výsledky práce. Čo je teda absolútne najdôležitejšie? Existuje jednoducho naliehavá potreba zásadnej reformy MMF. Výkonný riaditeľ nevymyslel nič čo by dalo veci do poriadku. Pán Camdessus stratil svoju legitimitu a preto musí odísť. MMF pod vedením Camdessusa vyzerá, akoby bol zámerne slepý. Ukazuje cesty, ako premárniť príležitosť vyriešiť každú jednotlivú krízu, či chybne odhadnúť možnú stabilitu každučkej finančnej situácie.
Typickým príkladom je Rusko. MMF ponúkol ďalší program, vyhodil oknom ďalšie množstvo peňazí, ale nepredložil žiadne rozhodujúce opatrenie, ktorým by zabránil zmene ruskej politiky. Neuskutočnila sa žiadna reštrukturalizácia dlhov. Niet teda divu, že ruské hospodárstvo skolabovalo. A odpoveď MMF? Keby sme reštrukturalizovali ruské dlhy, riskovali by sme devalváciu. V dôsledku všetkých oneskorení však MMF spôsobil nielen devalváciu, ale aj zablokovanie dlžných dávok. To nakoniec viedlo k ešte vážnejšiemu kolapsu ekonomiky, ako keby bola preventívna reštrukturalizácia dlhov.
Alebo prípad Brazílie. Prezident Cardoso obalamutil MMF predstavou, že on je tým reformným prezidentom. Do akej miery bol pri klamaní MMF úspešný je ťažké posúdiť, pretože Cardoso nikdy neurobil jednotlivé konkrétne rozhodnutia. Keď sa Brazília začala ocitať na pokraji priepasti, začal sa MMF správať rovnako prezieravým spôsobom ako brazílsky minister financií: žiadny problém, žiadne nadhodnotenie meny - všetko bolo v poriadku. Ibaže opak bol pravdou. Podobný príklad je Kórea. Kde bol MMF, keď si nadmieru zraniteľné kórejské banky požičiavali obrovské sumy zo zahraničia so splatnosťou na nasledujúci deň, len aby tieto peniaze vložili do brazílskych a ruských obligácií? A kde bol MMF, keď stačilo pozorne sledovať dianie v indonézskom bankovom systéme? Vtip je v tom, že ak nechceme byť nemilo prekvapení je preventívna starostlivosť celkom nevyhnutná. A práve v predvídaní budúceho vývoja bol MMF absolútne nanič.
Druhým problémom MMF sú jeho programy. Jednako prichádzajú neskoro, vyhýbajú sa drastickým metódam a nevyužívajú najúčinnejšie prostriedky. Krajina topiaca sa v dlhoch potrebuje ich reštrukturalizáciu. Pokiaľ k nej nedôjde, dlžníci sa pokúsia uniknúť dlhovému bremenu tým, že zaútočia na dolárové rezervy centrálnej banky. Zákonite potom dôjde ku kolapsu meny a dlhové bremeno krajiny, bánk i podnikov, sa všeobecne zhorší.
Aby reštrukturalizácia bola účinná tak, ako má, musí prísť včas a musí byť zásadná. Inak sa problém dlhu stane problémom celkového neplnenia finančných záväzkov krajiny, banky kolabujú a mena s nimi. V Indonézii MMF sklamal tým, že trval na vyhlásení moratória na dlhy, keď už bolo príliš neskoro. Pád meny sa tým už len urýchlil. V Rusku došlo k takej istej osudovej chybe. Rovnaká slepota postihla MMF nedávno aj v súvislosti s Brazíliou. Keď sa potom dlhy vymáhajú na centrálnej úrovni, skaza domácich financií a národnej meny je na dohľad.
Ale MMF neuspel ani pri podpore agresívnych opatrení, ktoré mali viesť k obnove menovej kredibility. Zvyšovanie úrokových mier až do závratných výšok v krajine, ktorá má len malé zásoby meny a veľké dlhy, rozhodne nepresvedčí a špekulantov neodradí. Ďaleko lepšia je preto myšlienka zriadiť menové rady, ktoré by mali byť uskutočnené popri reštrukturalizácii dlhov. Treba skončiť s praktikami centrálnych bánk a zrušiť zameniteľné kurzy, odobrať vládam ich hračky, pomocou ktorých vyrábajú len ďalšie a ďalšie menové krízy. MMF ale nemá odvahu presadiť myšlienku menových rád. Bol by to zatiaľ len jeden z pracovných variantov. Zdá sa, že argument MMF je jednoduchý: pokiaľ menové rady neuspejú, budeme obvinení my. Je však evidentné, že jasný a rozhodný posun smerom k vytvoreniu menovej rady, napríklad v Brazílii, by okamžite vyvolal vlnu novej dôvery po celej Latinskej Amerike, ktorá by nakoniec mohla obnoviť príliv kapitálu a pomohla by odvrátiť krízu, ktorá teraz hrozí.
Ľudia, ktorým chýba odvaha, vízia a kompetentnosť, musia odísť. To je zásadné posolstvo smerom k MMF, na ktoré fond musí nejako reagovať. Predovšetkým mu však musí porozumieť, ak chce lepšie porozumieť moderným finančným systémom. Toto posolstvo mu nakoniec môže pomôcť viesť, a nie skrývať sa a obviňovať ostatných.
Myšlienka prelievania stále väčšieho množstva peňazí na kontá MMF, aby ten mohol lepšie bojovať so špekulantmi, je celkom absurdná. Najlepším riešením by samozrejme bolo povolať späť Jacquesa de la Rosiereho, bývalého a úspešného výkonného riaditeľa MMF, aby nahradil toho súčasného. Je smutné, že MMF potrebuje práve skúseného britského štátneho úradníka, ktorý sa drží faktov a nie akýchkoľvek otravných ministrov financií, posudzuje finančné riziká a aby nestrácal čas zbytočnou kultiváciou politikov s dlhými zoznammi ich neúspechov. Nakoniec MMF potrebuje niekoho, kto konečne nebude mať záľubu v štátnych zásadách, ktoré krízu ešte zväčšujú, ale bude skôr obmedzovať zbytočné záchranné opatrenia a vráti finančným trhom disciplínu.
RUDI DORNBUSCH
Autor je profesorom ekonómie na MIT a bývalým hlavným ekonomickým poradcom Svetovej banky a MMF.
Copyright: Project Syndicate
