diať. Proces rozpadu tohto štátu sprevádza séria vojen a etnického vraždenia - a svet, resp. Európa, si s ním nevie rady dodnes. To, čo sa deje na Balkáne, má nepochybne hlboké historické korene. Dejiny Juhoslávie až po modernú dobu sú plné príkladov náboženskej nenávisti a národnostných krívd, ktorých následky len umocnili nešťastné zásahy mocností zvonka. Na tejto spletitej a mnohofarebnej histórii si ostria perá historici najrôznejších škôl a pohľadov. Hlavne však na nej stavajú bojovní srbskí nacionalisti, ktorým je, na rozdiel od akademikov, všetko úplne jasné. Srbskému národu ide o život. Svet, dokonca snáď i stredná Európa, už síce má romantické 19. storočie dávno za sebou, heslo "Svoje si nedáme a cudzie nechceme" však u veľkej väčšiny obyvateľov krajiny stále nachádza odozvu. Kosovo, považované za kolísku srbského národa, je jednoducho tabu.
Dnes stojí Belehrad proti najmocnejšej vojenskej sile na svete. Srbský národ sa ocitol tam, kam ho vmanipulovali politici, ktorých si po páde komunizmu demokraticky zvolil - v izolácii.
Obávaný "balkánsky Machiavelli", dve funkčné obdobia srbský a dnes juhoslovanský prezident, je skutočný "Kosovčan". Svoje prvé politické ostrohy získal práve v Kosove, kde - prakticky bez záujmu demokratického sveta - tlel konflikt, ktorého sme dnes svedkami, už od 80. rokov. Pamätný zostal jeho výkrik na mítingu rozhnevaných Srbov a Čiernohorcov na demonštrácii v Kosove v apríli 1987: "Nikto nemá právo biť tento národ." Srbský národ dostal svojho vodcu. Prepáčil mu, že je šéfom komunistov (Miloševič ich začiatkom 90. rokov premenoval na socialistov). Išlo predsa o záchranu národa. Národné záujmy v časoch, keď sa cesty Chorvátov, Slovincov a Bosniakov začali obracať iným smerom, boli v Belehrade otázkou číslo jeden. Miloševič sa jej obratne prispôsobil. V júni 1990 prišlo Kosovo o štatút autonómie, ktorý mu priznal Titov režim v 70. rokoch. To bola odplata na sporné, zatiaľ umiernené pokusy kosovských Albáncov o získanie štatútu rovnoprávnej republiky v hraniciach federácie. Represie, ktoré tu pokračovali po celé 90. roky, vyvrcholili súčasnou krízou. Albánci prešli k metódam teroru, dokonca postavili vlastnú "armádu". To všetko sa udialo v tieni vojen v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine. V oboch vojnách mali srbské snahy cieľ obsadiť a etnicky vyčistiť územie, na ktoré si robili historický nárok. Srbskí vodcovia v Chorvátsku a Bosne skrachovali, Radovan Karadžič, ktorý by bez Miloševičovho Belehradu nebol ničím, je dnes na haagskej listine vojnových zločincov. Naopak Miloševič zvíťazil - on podpísal daytonskú mierovú dohodu, ktorou sa skončila vojna v Bosne. Okázalé úsilie srbskej demokratickej opozície o prevzatie moci nakoniec skolili detské choroby. Opozičníci sa začali prieť medzi sebou - Miloševičova pozícia zostala neotrasená. Jednoducho nemá politickú alternatívu.
Čo bude po útokoch NATO? Letecké útoky sú efektnou politickou pákou - pripisuje sa im zázračný účinok na urovnanie vojny v Bosne. Práve lietadlá dali napokon bodku za bojmi, dotlačili bosnianskych Srbov k prímeriu, ktoré vyvrcholilo podpisom dohody v Daytone. Lietadlá však neútočili na Miloševiča - ten sa na sklonku roka 1995 už dávno dištancoval od skutočnej vojenskej pomoci svojim srbským bratom v Bosne. Zastupoval ich však na medzinárodnej úrovni, keďže Karadžič bol persona non grata. Podpis v Daytone, keď už naň prišlo, napokon nestál Srbsko nič.
Je veľmi zjednodušené predpokladať, že tie dnešné letecké údery nepovedú k ničomu inému, než k Daytonu 2. Miloševič si musí byť vedomý istých ziskov. Nohy vojakov cudzej armády (hoci aj mierotvornej) šliapajúce po pôde pokropenej krvou slávnych predkov nie sú nijaká výhra. Srbsko-čiernohorská Juhoslávia je možno len otázkou času - v Čiernej Hore je dnes vedenie s presne opačnými názormi na svet, než sú tie, ktoré si pestuje Belehrad. Ohrozený Miloševič sa bude brániť zubami-nechtami, nech je to akokoľvek v rozpore so zdravým rozumom, ktorý velí nájsť kompromis. Ten kompromis ho nesmie oslabiť. Už mal šancu ustúpiť bez straty "suverenity" v prospech cudzej armády na svojom území. Dohoda o odchode srbských vojsk z Kosova, uzavretá vlani, predpokladala dohľad neozbrojených overovateľov OBSE. Nebola postavená na reálnych základoch. Kým Albánci bojovali, Miloševič vedel, že si môže robiť, čo chce. Len Albánci však napokon podpísali mierový návrh kontaktnej skupiny v Rambouillet.
A Miloševič sa stal z obrancu kosovských Srbov proti "teroru" Albáncov obrancom celej Juhoslávie proti "teroru" NATO.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
