Plnenie izraelsko-palestínskych dohôd z Oslo z roku 1993 sa výrazne zdržalo a podľa pôvodného plánu mala byť otázka štatútu palestínskych území vyriešená do 4. mája, teda do piatich rokov od začiatku tzv. prechodného autonómneho obdobia. Palestínčania teraz tvrdia, že nastal čas, aby vyhlásili samostatný štát, no v skutočnosti by oveľa radšej ako nezávislosť na tom kúsku územia, ktoré im doteraz vďaka dohodám z Oslo "kvaplo", privítali garancie, že po voľbách sa začne rokovať už s priamou vyhliadkou vytvorenia nezávislého štátu.

Kandidáti izraelských parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnia 17. mája, (okrem krajne pravicových strán) sa zhodujú v názore, že po voľbách treba urýchlene začať rokovať s Palestínčanmi, a to dokonca hneď o štatúte palestínskych území, a dohodnúť sa s Jásirom Arafatom na novom harmonograme. Rozdiel je len v tom, že kým jedni (napríklad súčasný izraelský premiér Benjamin Netanjahu) tvrdia, že výsledkom takýchto rokovaní v žiadnom prípade nebude palestínsky štát, iní (Jicchak Mordechaj, Strana stredu a Ehud Barak, Strana práce) pripúšťajú, že z týchto rokovaní by niekedy v budúcnosti vytúžená suverenita pre Palestínčanov mohla vyplynúť a bolo by to dobré aj pre Izrael. O tom, ktorý bude názorom víťaza, sa v tejto chvíli nedá vôbec nič povedať - no je veľmi pravdepodobné, že všetky verzie (vrátane tých ešte krajnejších) budú reprezentované v jednej širokej koalícii. Palestíčania už preto teraz vyhlasujú: chceme garancie, že budeme rokovať o palestínskom štáte, alebo ho vyhlásime sami.

EÚ na summite v Berlíne prijala vo štvrtok vyhlásenie, v ktorom sa vyslovila v záujme takého mechanizmu izraelsko-palestínskych rokovaní, že Izrael nemôže vetovať vytvorenie palestínskeho štátu, a zároveň stanovili aj ročný termín na dohodu. Presne to chcel Arafat počuť - lenže v utorok v Bielom dome. Európske garancie totiž udalosti na Blízkom východe výrazne neovplyvnia a od Clintona počul iba to, čo doteraz - že strany musia dospieť k rozhodnutiu o štatúte palestínskych území spoločne. Možnože si odnášal tiché ubezpečenie, že USA budú vyvíjať tlak na Izrael.

Aj keď rozdielnym spôsobom, USA aj EÚ vlastne chceli Arafata odradiť od vyhlásenia nezávislosti - no izraelský premiér si paradoxne počína práve opačne. Jeho vykresľovanie palestínskych hrozieb pre Izrael vlastne tlačí Arafata do pozície, že nemôže konať inak, ako štát vyhlásiť, ak chce obstáť v očiach vlastného ľudu. Mnohí Izraelčania si však povedia: nech to pokojne urobí, veď má v rukách len torzo západného brehu Jordánu a aj z neho sú veľké časti pod zmiešanou kontrolou. A je práve zásluhou Netanjahua, že sa toto územie nerozšírilo o ďalších 13 percent, keď v decembri zastavil realizáciu dohody z Wye.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ