Dve tisícky priaznivcov švédskej skupiny The Cardigans si v piatok nenechali ujsť jej výnimočný koncert v sídliskovo socialistickom, no vnútri moderne znejúcom pražskom Sky Clube Brumlovka. Dvojnásobný počet divákov oproti vystúpeniu v Prahe pred viac ako dvoma rokmi potvrdil jej narastajúcu popularitu, ale zároveň podal presvedčujúci dôkaz, že ani celosvetový hitparádový prienik a závratná rotácia videoklipov na MTV jej nič neubrali na nezávislom duchu, a predsa len okrajovej pozícii vedľa hudobných megahviezd. Napriek všetkému, svedčí to minimálne o dobrom a vycibrenom vkuse jej fanúšikov. Angličtinou, nemčinou, taliančinou, češtinou i slovenčinou zahltili scénu, ktorú desať minút po dvadsiatej hodine ovládla predkapela The Soundtrack of Our Lives. Šesť krajanov ústredného protagonistu večera v tradičnom zložení spev, dve gitary, basgitara, klávesy a bicie predviedlo ukážku kvalitnej švédskej alternatívy pop/rocku, prakticky v ničom nezaostávajúcu za oveľa známejším hlavným ťahákom. Uhrančivému prejavu speváka Ebbota Lundberga síce v prirodzenej polohe chýbala intonačná istota, ale graciózne ju vyvažoval v pasážach temne veršovaných na spôsob Filipa Topola či v ručiacich výškach ako počas chytľavého hitu Instant Repeater 99. S dlhou košeľou, proporciami Bohouša Josefa, neodškriepiteľnou severskou vizážou a rovným účesom zastrihnuteľným podľa štýlovej keramiky by sa nestratil ani medzi dobrodruhmi pri fjordoch logajúcimi fínsku vodku a spoznávajúcimi osobitosti ruského lovu, ale aj pražské publikum ho prijalo za svojho. Vystúpiť z jeho tieňa sa podarilo iba basgitaristovi so slúchadlami na ušiach, gitaristovi fotografujúcemu si na pamiatku predné davy a jeho druhému kolegovi, ktorý vo finále šetrne mlátil svoj nástroj o javisko. Bolo jasné, že švédsky rock naozaj stojí za to a skupina The Cardigans mala všetko ešte len pred sebou.
V plnej nahote celú hodinu a pol deklarovala svoju modernu, najmä na albume Gran Turismo odetú do závoja aranžmánov vyvolávajúcich efekt technologického futurizmu, škandinávskej mystiky i na hranici prvotriedneho gýča balansujúceho retro odkazu. Striedmo nasvietená scéna, s výnimkou párkrát použitého oslepujúceho bieleho žiarenia, bola svedkom väčšiny noviniek z posledného albumu a občasných výletov za veľkými hitmi z predchádzajúcich rokov. Po momentálnom singli Erase & Rewind tak zaznela gramaticky príbuzná klasika Rise & Shine a Sick & Tired. Prehliadku albumu, ktorým sa The Cardigans pred tromi rokmi pasovali na prvú skupinu na povrchu Mesiaca, zabezpečili piesne Step On Me, Been It, Losers, ale predovšetkým filmový hit Lovefool. Hlasivky Niny Perssonovej už v tej chvíli volali o pomoc, ktorú našli v možnosti skĺznuť refrénom o oktávu nižšie. Pomocnú ruku podal v sprievodných vokáloch aj gitarista Peter Svensson, ktorý - tak ako traja ďalší spoluhráči - nikdy exhibične nevystúpil z radu a nezastrel charizmu riedko plavovlasej star. Jej indispozíciu, za ktorú sa sama ospravedlnila, publikum s pochopením odmeňovalo aplauzom. Vychutnal si ho aj nepredstavený basgitarista, ktorý si zahral namiesto Magnusa Sveningssona, až kým atmosféra obdivu nezačala gradovať tromi prídavkami. Baladické outro Higher, ktoré našlo svoje miesto medzi prezentovanými kúskami z Gran Turismo (napríklad rovnako posmutnelá skladba Marvel Hill, ďalej Explode, Starter či drsným riffom odpichnuté Do You Believe), ukončilo klubový večer superlatívov. Sny dvoch tisícov prítomných museli byť v tú noc rovnako krásne.
