Hudecovské zombie na bratislavskom magistráte

Na stránke regionálneho spravodajstva SME bola 8. apríla uverejnená krátka informácia o tom, že: "Na bratislavskom magistráte otvorili výstavu súťažných prác - návrhov Pamätníka M. R. Štefánika a hrobu Neznámeho vojaka, ktoré budú stáť na bratislavskom Námestí slobody." A daj sa mi svete, "víťazný návrh je z dielne dvojice umelcov Jána Kulicha a Iľju Skočka". Strohú správu som si išla na druhý deň overiť, pretože, priznám sa, dúfala som, že ide o nešťastné nedorozumenie. Žiaľ, nešlo o žiadny omyl, bolo to presne tak, ba ešte horšie. V kúte neprívetivého vestibulu magistrátu sa nenápadne skrývali štyri súťažné návrhy (realizované aj v modeloch) rôznych, pomerne verných podôb Štefánika. Nebyť zmienky v novinách, tak náhodní okoloidúci môžu len ťažko postrehnúť ten významný moment, že sa stávajú svedkami výstavy výsledkov dôležitej situácie. Tí všímavejší by s väčšou dávkou fantázie mohli nadobudnúť dojem, že snaživým úradníčkam sa zachcelo preverovať sklady a poutierať prach z prvorepublikových Štefánikov. Bez akéhokoľvek označenia, bližších informácií o súťaži (kto ju vypísal, spôsob jej vypísania, personálne obsadenie výberovej komisie, spôsob financovania) a dokonca bez vyznačenia autorov jednotlivých návrhov, nám magistrát bez kúska hanby predstavuje výsledok rozhodnutia. Bratislavský magistrát mal doteraz povesť, aspoň v umeleckých kruhoch, že svojimi spôsobmi sa pozvoľna približuje k porovnateľným partnerom západoeurópskych miest. Škoda, jedno z tých siláckych búchaní sa do pŕs o bratislavskej kultúrnej inakosti, ktorá sa vraj len ťažko znášala s mečiarovsko-hudecovskými spôsobmi, sa ukázalo ako prázdne gesto. Súťaž návrhu Pamätníka M. R. Štefánika a hrobu Neznámeho vojaka nesie priveľmi blízky rukopis dôb nedávnych. Ivan Hudec si môže slastne hovieť v pohodlnej poslaneckej lavici, pretože čo len prednedávnom zasial, to dnes klíči - nevzdelanosť, aroganciu, nekultúrnosť. Nie som taká naivná, aby som si myslela, že každý úradník je milovníkom umenia, ale takú závažnú verejnú záležitosť, akou je súťaž stavby pomníka, by dnes tak diletantsky dokázalo realizovať možno len Lukašenkovo ministerstvo kultúry. Vážení radní, stavba pomníka je dnes výnimočnou udalosťou. Časy Leninov, Gottwaldov a chrabrých revolucionárov stojacich na každom rohu sú, chvalabohu, už za nami. Práve dnes, keď každú korunu venovanú na umenie trikrát obrátite v rukách, by bolo rozumné iniciovať verejnú diskusiu zainteresovaných strán - medzi zadávateľom, umeleckou obcou a laickou verejnosťou. Počas tejto debaty sa mohli jasnejšie vykryštalizovať nielen názory na konkrétnu sochu, ale aj predstaviť aktuálne pohľady na umenie (sochu, objekt, inštaláciu) vo verejnom priestore súčasného mesta. Podľa novinovej informácie by socha mala byť odhalená v prvý deň roku 2000. Aké symbolické! Monumentálna plastika vytvorená v 90. rokoch 20. storočia nepreberá len podobu tradičného pomníka s identickou podobou zobrazovaného. Dnes sa na uliciach svetových miest stretávame s iným chápaním verejného monumentu, ktorý okrem estetickej funkcie a historicko-politického kontextu reprezentuje aj predstavy umenia aspoň druhej polovice tohto storočia. Je zarážajúce, že medzi oslovenými neboli umelci, ktorí v kontexte slovenského a európskeho umenia zastávajú významné miesto. Prezentácia výsledkov a "víťazný kus" od autorov Jána Kulicha a Iľju Skočka sú len ďalším trápnym dôkazom nemennosti spôsobov tých, ktorí rozhodujú. Odhliadnuc od výsadného postavenia J. Kulicha v bývalom komunistickom režime, jeho víťazný návrh sa ani len zďaleka nepribližuje predstavám o súčasnom pomníku. Na dôvažok, po pamätníku k holokaustu bude pomník M. R. Štefánika druhým najdôležitejším realizovaným verejným sochárskym dielom v Bratislave po roku 1989.