Prezident republiky i predseda vlády musia pri preberaní funkcie zložiť ústavný sľub. Rozdiely medzi ich sľubmi sú iba minimálne. Obaja sa zaväzujú, že svoje povinnosti budú vykonávať v záujme občanov, že budú zachovávať a obhajovať ústavu i ostatné zákony a že budú pracovať tak, aby sa uvádzali do života. Vladimír Mečiar zložil sľub trikrát a naposledy vládol celé štyri roky. Pretože je všeobecne známe, ako sa správal vo funkcii premiéra, možno so znalosťou veci odhadnúť, ako by asi rešpektoval sľub a záväzky hlavy štátu. Inými slovami, aký zázrak by sa musel stať, aby človek, ktorý dlhé roky ignoroval ústavný sľub premiéra, konal ako prezident inak a lepšie?

"ZVONKU PREDSTAVUJE PREKÁŽKU"

Tretí Mečiarov kabinet v programovom vyhlásení uviedol, že podstatnou súčasťou presadzovania a obhajoby národných a štátnych záujmov je "získanie členstva v Severoatlantickej aliancii". Páni Mečiar, Kozlík, Kalman, Sitek a ďalší si boli vtedy celkom istí, že NATO je jedinou spoľahlivou bezpečnostnou organizáciou na svete a že členstvo Slovenska v nej poskytne krajine "možnosť získať efektívne bezpečnostné záruky". Tézu, že je v záujme republiky, aby sa dostala do aliancie, že je v záujme obyvateľov, aby bolo Slovensko čo najskôr členským štátom Európskej únie, nevnútili Mečiarovi a jeho garnitúre žiadne nepriateľské sily zo zahraničia - sami si ju zapísali do programového dokumentu. No potom programovo robili politiku, pre ktorú sa republika nemohla stať ani členom NATO a ani krajinou, s ktorou by Európska komisia mohla priamo rokovať o vstupe do únie. Vláda teda konala proti tomu, čo sama definovala ako záujem republiky a jej občanov. Nespochybniteľnú "zásluhu" na tom mal predovšetkým jej premiér.

To, čo nemohli otvorene povedať zahraniční politici v štátnych funkciách, na plné ústa vyslovil politik, ktorý nebol viazaný diplomatickými ohľadmi. Jean F. Vallin, predseda Strany európskych socialistov, už v apríli 1996 na zjazde SDĽ vo Zvolene konštatoval: "Európska únia, osobitne európski socialisti sú veľmi znepokojení politickými krokmi slovenského premiéra Vladimíra Mečiara. Ak by som bol priamočiary a nemiešal sa do vnútorných problémov Slovenska, zvonku predstavuje súčasný premiér prekážku pre budúce členstvo Slovenska v Európskej únii." Premiér Mečiar bol tou prekážkou aj v roku 1997 a 1998. Žiadna sila na svete nemohla vyradiť krajinu z prvej skupiny nových členov NATO a ani z prvej skupiny, s ktorou Európska únia začala priame rozhovory o vstupe. To, čo by nedokázal ani ten najhorší nepriateľ Slovenska, dokonala vláda pod vedením pána Mečiara. Premiér popri tom stihol ešte získať medzinárodnú reputáciu notorického luhára.

"SÚČASNÁ MINISTERKA POVEDALA"

V marci 1997, krátko pred svojou návštevou vo Francúzsku, predseda HZDS v interview pre denník Le Figaro poznamenal: "V roku 1995 nám Rusi po ich rokovaní so Spojenými štátmi oznámili, že Slovensko nebude v prvej skupine krajín prijatých do NATO, čo nám pred niekoľkými mesiacmi osobne potvrdila aj Madeleine Albrightová." O týždeň neskôr pred kamerami televízie Markíza premiér zopakoval, že "súčasná ministerka zahraničných vecí Albrightová už počas návštevy v júli 1996 povedala, že Slovenská republika nebude v NATO". Dôvod, prečo sa Vladimír Mečiar odhodlal k takým rečiam, je očividný - to, čo zavinil on sám a jeho politika, teda integračný neúspech Slovenska chcel pripísať na účet iným: Američanom a Rusom, ktorí sa vraj dohodli na náš úkor. Slovenský premiér tým donútil americkú stranu, aby verejnosti vysvetlila, ako to v skutočnosti bolo.

Asistent ministerky Albrightovej, pán Marshall Atair podrobne opísal priebeh inkriminovaného rozhovoru medzi svojou šéfkou a predsedom slovenskej vlády: "Madeleine Albrightová tvrdila, že USA veľmi chcú Slovensku pomôcť, ale sú určité problémy s demokraciou v SR. Pán premiér povedal - my sa aj tak budeme naďalej usilovať o vstup do NATO, ale vieme, že sa tam nedostaneme v prvom kole, pretože mocnosti USA a Rusko sa na tom dohodli. Madeleine Albrightová reagovala tvrdením, že to nie je pravda, že USA o žiadnych takých dohodách poza chrbát nevedia…" Keď Bratislavu navštívil ruský premiér Černomyrdin, novinári sa ho spýtali, či existuje dohoda medzi Ruskom a USA, že Slovensko nebude v NATO. Pán Černomyrdin - v prítomnosti mlčiaceho Mečiara - odpovedal: "Nijaká takáto dohoda nebola. Tieto otázky sme s USA neprerokúvali… A môžem povedať, že to robiť ani nebudeme."

"DÁVA PRE SLUŽBU VLASTI VŠETKO"

Pretože sa potom v slovenskej tlači objavili početné komentáre, že Mečiar je luhár, hovorkyňa vlády dostala otázku, či jej šéf neuvažuje o podaní žaloby na každého, kto to napísal. Hovorkyňa iba poznamenala, že všetky médiá majú slobodu a že teda niet dôvodu, prečo by mal pán Mečiar podávať žalobu. Po tomto incidente sa dal starý výrok, že predseda HZDS používa lož ako pracovnú metódu, doplniť aktuálnym dodatkom: Vladimír Mečiar klame aj vo veciach najvyššieho štátneho významu. Ak by sa hlavou štátu stal človek s touto medzinárodnou reputáciou, mohol by sa ako so seberovnými stretávať len s Lukašenkom, Miloševičom, Tudjmanom či ďalšími "demokratickými" diktátormi tohto sveta.

Predseda vlády má podľa ústavného sľubu plniť svoje povinnosti v záujme občanov. Stojí za pozornosť, ako si ich plnil Vladimír Mečiar pri privatizácii štátneho majetku.

Jeho tretia vláda napriek tomu, že jej podľa ústavy patrilo exkluzívne právo rozhodovať "o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky SR", teda aj o privatizácii, sa tejto právomoci sama - a protiústavne - vzdala. O majetku štátu rozhodoval jedenásťčlenný výkonný výbor a deväťčlenné Prezídium Fondu národného majetku. Prvý orgán, ktorý navrhoval privatizátorov, viedol predseda krajskej organizácie HZDS Milan Rehák a pomáhali mu ďalší ôsmi členovia hnutia. V druhom orgáne, ktorý návrhy schvaľoval, malo HZDS šiestich svojich členov, a teda takú väčšinu, že hnutie mohlo schváliť, čo len chcelo. I to, čo chcel jeho predseda a jemu blízki ľudia.

Alexander Rezeš sa za krátky čas svojho ministrovania stal rozhodujúcim akcionárom košických VSŽ - premiér svojho obľúbenca chránil dokonca aj pred následkami jeho vlastných hlúpostí. Rezešovské VSŽ v januári 1997 ovládli Investičnú a rozvojovú banku a po necelom roku ju doviedli do nútenej správy. Viceguvernér Národnej banky Jozef Mudrík vtedy jednoznačne konštatoval: "Noví vlastníci a nový manažment v IRB situáciu nezvládli." Práve preto, že ju Rezešov manažment nezvládol, premiér zvolával naliehavé porady na Úrad vlády. Národná banka po nich "požičala" IRB šialených 11 miliárd korún a "požičiavať" musí stále, pretože nútená správa sa v nej od decembra 1997 neskončila. Štát sypal desiatky miliárd do banky, ktorá sa zosypala, lebo jej košickí vlastníci situáciu nezvládli a premiér, ktorý by mal chrániť peniaze daňových poplatníkov, sa staral o niečo iné. Keď jeho chránenec mal o banku prísť, predseda vlády navštívil Košice, aby medzi Rezešom seniorom a juniorom oznámil: "Chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné. Preto spolu s VSŽ hľadáme teraz východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli." Napriek všetkej ochrane, ktorú premiér poskytoval svojmu obľúbencovi, či skôr práve preto, že ju poskytoval, Rezešovci dostali do nútenej správy nielen IRB, ale napokon aj VSŽ. Minister dopravy a spojov nebol však jediným privatizačným obľúbencom pána premiéra.

V decembri 1997 Vladimír Mečiar odpovedal na parlamentnú interpeláciu, prečo sa na oficiálnom rokovaní s rakúskym kancelárom zúčastnila aj istá pani Martinková. Predseda HZDS veľmi emocionálne poslancom vysvetlil, že "nie je to ani osoba nová, ani tvár nová, naopak, je to jeden zo vzácnych ľudí, u ktorých sa národná hrdosť kĺbi s obrovskou mierou vzdelanosti, prehľadu, a všetko, čo má a vie, vrátane svojich súkromných peňazí… dáva pre službu vlasti všetko". Aby mohla vlasti dať všetko, najskôr niečo musela dostať - premiérov FNM dal firme pána Martinku kúpele v Piešťanoch. Spôsob, akým prišli Martinkovci k svojmu miliardovému majetku, teraz vyšetruje polícia - útvar závažnej hospodárskej kriminality.

A najhoršie nakoniec. Fond národného majetku po štyroch rokoch neústavného rozhodovania sprivatizoval takmer 900 podnikov či ich častí. Majetok v účtovnej hodnote vyše 110 miliárd korún prešiel do súkromných rúk. Dá sa povedať, že prešiel bez náhrady - pokladnica fondu je totiž prázdna. A nielen to, po Mečiarovom miestodržiteľovi Rehákovi zostali ešte dlhy. Keď bol predseda HZDS premiérom, z privatizácie sa teda stalo štátom organizované rozkrádanie štátneho majetku. Z toho je jasné, ako bývalý predseda vlády spravoval veci verejné - nie v záujme občanov, ale v záujme HZDS, vládnej koalície a predovšetkým svojich ľudí.

"ZOBRAŤ NA SEBA ZODPOVEDNOSŤ"

Napriek tomu, že pred prijatím vládnej funkcie sa predseda HZDS zaviazal, že bude "zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života", mnohé jeho činy sledovali pravý opak. Dá sa povedať, že v rokoch 1994 až 1998 sa podieľal na takmer každom vládnom či koaličnom pošliapaní ústavy. Bol pri viacerých závažných, ba až trestných prípadoch porušovania zákonov.

V súvislosti s kauzou Gaulieder vyšlo najavo, že HZDS pred voľbami v roku 1994 dalo svojim kandidátom podpísať listy, ktorými sa svojich mandátov vzdali - a to dva mesiace pred tým, než ich vôbec získali! Mečiarovo hnutie "zmluvou" protiústavne zmenilo ústavné postavenie svojich poslancov, lebo ich slobodný mandát nahradilo mandátom imperatívnym. Kto odišiel z hnutia a jeho poslaneckého klubu, musel odísť aj z parlamentu - osobne sa o tom presvedčil práve František Gaulieder. Za priamej podpory pána predsedu ho bývalí kolegovia protiústavne zbavili mandátu a svoj čin nenapravili ani vtedy, keď ich na to vyzval Ústavný súd SR. Vladimír Mečiar ich totiž sústavne vyzýval, aby stanovisko najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti ignorovali.

V máji 1997 premiér a vláda prostredníctvom jedného ministra zmarili referendum. Napriek tomu, že už pred jeho konaním Ústavný súd vydal nález, z ktorého vyplývalo, že sa musí konať tak, ako ho prezident vyhlásil, teda so štyrmi otázkami, minister Krajči, podporovaný predsedom HZDS, vydal príkaz, aby sa vytlačili a distribuovali hlasovacie lístky bez jednej otázky. Po zmarení referenda obaja potom verejnosti perfídne tvrdili, že iba "vykonali" rozhodnutie Ústavného súdu, lebo tento orgán vraj zrušil štvrtú otázku. Mečiar vyhlasoval, že úrady "vykonali referendum v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu", a svojho ministra sa vždy zastával. V marci a júli 1998 mu ako zastupujúci prezident na dvakrát udelil amnestiu. Rovnakú ochranu chcel poskytnúť aj Ivanovi Lexovi.

Na jar roku 1995 predseda vlády inicioval zmenu zákona, aby sa Ivan Lexa mohol stať riaditeľom SIS. Zdôvodnil to tým, že potrebuje "človeka schopného zobrať na seba zodpovednosť". Po troch mesiacoch bol syn prezidenta Kováča unesený a zavlečený do zahraničia. Pretože všetky stopy páchateľov viedli do SIS, prvý vyšetrovateľ požiadal Lexu, aby zbavil mlčanlivosti niektorých príslušníkov spravodajskej služby. Vzápätí bol z prípadu odvolaný. Druhý vyšetrovateľ onedlho zadržal dve osoby. Jedna z nich - Oskar Fegyveres - priznala svoju účasť i účasť SIS na tomto závažnom trestnom čine. Nielen Ivan Lexa, ale i Vladimír Mečiar urobil všetko pre to, aby aj druhý úspešný vyšetrovateľ musel odísť. Bývalý premiér dokonca podal na majora Vačoka trestné oznámenie, po ktorom dozorujúci prokurátor vyšetrovateľa odvolal. Úrad inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR neskôr zistil, že Mečiarovo trestné oznámenie nebolo opodstatnené - ale svoj účel splnilo. Ochránilo Lexu a jeho pomocníkov. Ako sa ukázalo, bola to ochrana iba dočasná, pretože bývalý riaditeľ SIS je dnes vo vyšetrovacej väzbe, keďže jeho bývalý námestník sa k svojej účasti i účasti SIS na trestnom čine priznal. Otázka, aký podiel má na zločinoch SIS politik, ktorý jej riaditeľovi poskytoval neobmedzenú politickú ochranu, ešte nie je zodpovedaná. Čo však neznamená, že takou aj zostane.

"ABY UROBILI SVINSTVO"

V lete roku 1998 poslali slovenskí psychiatri zo svojho zjazdu otvorený list premiérovi - podpísalo ho 183 účastníkov z 222 prítomných. Odborníci na duševné zdravie dospeli k záveru, že premiér Mečiar nie je psychicky spôsobilý vykonávať svoju funkciu, lebo "svoje vlastné konflikty, vášne a videnie sveta prenáša medzi obyvateľstvo". Psychiatri mu odporučili odchod z politiky už aj z toho dôvodu, že by sa tým zbavil "starosti, ako si poradiť so skupinou obyvateľstva, ktorá je zvyknutá triezvo hodnotiť a vyhodnocovať informácie a eticky sa rozhodovať". Lekári mu ústup odporučili aj preto, aby už nemusel medzi svojimi stúpencami šíriť predstavu, že "akási ‘zlá časť Slovenska‘ je jeho nepriateľom, ktorého treba zastrašiť a umlčať". Predseda HZDS sa vtedy nad listom a postojom psychiatrov veľmi rozhorčil - označil ich za prisluhovačov istého straníckeho byra, ktoré im vraj prikázalo, "aby urobili svinstvo", a oni len slepo poslúchli. Vtedajší predseda vlády v konfrontácii s odborníkmi na duševné zdravie televíznych divákov vyzval, aby si odpovedali na zásadnú otázku: "Kto je tu vlastne chorý?" V septembri 1998 na ňu voliči už raz odpovedali. Po siedmich mesiacoch ju pán Mečiar kladie znovu, a to tým, že kandiduje na najvyšší ústavný post v štáte. Verejnosť bude musieť znovu povedať svoj názor. Bez ohľadu na to, aký bude, už teraz sa dá povedať, že človek, ktorý nebol spôsobilý, aby ústavne a zákonne vykonával funkciu premiéra, nie je spôsobilý zastávať ani post prezidenta.

MARIÁN LEŠKO