Česká vláda od začiatku vojenského konfliktu v Juhoslávii utŕžila už nemálo kritiky. Keď Miloš Zeman bezprostredne po vypuknutí konfliktu vyhlásil, že "sklame tých, ktorí s krvou podliatymi očami budú jasať nad dopadom bômb a rakiet, pretože tie budú dopadať na ľudí, na náš spriatelený národ", ozvali sa prví oponenti z radov menších pravicových strán. Keď sa k výrokom spochybňujúcim zmysel bombardovania pridalo aj grémium ODS, české médiá už otvorene písali o medzinárodnej blamáži. Mierne iritovanú americkú diplomaciu potom upokojil prezident Václav Havel, presvedčený a nepochybujúci zástanca vojenského riešenia kosovskej krízy. Rovnako ako on uvažovala po prvých náletoch na JZR približne polovica Čechov.
Dnes, po troch týždňoch vojenských náletov, je situácia predsa len v niečom iná. Českí politici sa medzičasom poslušne zomkli do jedného šíku, aby odhlasovali nielen vyslanie vojenskej poľnej nemocnice do Albánska a dopravného lietadla pre potreby aliancie, ale aj peňažnú sumu na pomoc utečencom z Kosova, podstatne prevyšujúcu obdobné humanitárne gesto Poliakov a Maďarov. Je síce stále nejasné, kde na ňu vziať (vládni sociálni demokrati navrhujú čerpať z už aj tak deficitného štátneho rozpočtu), oveľa dôležitejšie však bolo ukázať západným spojencom, že na Českú republiku sa dá napriek prvotnému lavírovaniu spoľahnúť. Proti síce hlasovali všetci komunistickí poslanci, ktorí prispeli aj tradičnou "folklórnou vložkou". V týchto dňoch usilovne hútajú nad tým, ako vymyslieť, aby sa musel Havel, Solana, Clinton či Albrightová za svoje postoje zodpovedať pred medzinárodným tribunálom pre vojnové zločiny. Avšak kým sa nekomunistickí politici zjednotili a na chvíľu v záujme dobrého mena štátu prerušili svoje zákopové vojny, s bombardovaním Juhoslávie súhlasí stále menší počet Čechov (podľa posledných prieskumov iba 35 percent). Ani vo vnútri jednotlivých politických strán nie je situácia taká jednoznačná, ako sa to navonok prezentuje - najlepšie to dokazuje petícia odsudzujúca NATO ako agresora, ktorú časť delegátov snemu sociálnych demokratov adresovala juhoslovanskému veľvyslancovi v Prahe. Aj keď podobná situácia nastala napríklad aj počas zjazdu nemeckej vládnej SPD, kde sa proti vládnej politike predstavila tzv. frankfurtská skupina, je pochopiteľné, že nedôvera bruselskej centrály NATO prevažuje skôr vo vzťahu k novým spojencom. To si česká diplomacia, nepríjemne priškripnutá medzi ťarchou doteraz priateľských vzťahov s Juhosláviou a vedomím spoluzodpovednosti, vyplývajúcim z členstva v aliancii, veľmi dobre uvedomuje. Preto by nemuselo byť veľkým prekvapením, keby sa snažila prispieť k čo najrýchlejšiemu urovnaniu konfliktu - napríklad v úlohe sprostredkovateľa. EVA GRUBEROVÁ, Praha,
(Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)
