Česká výtvarníčka, scenáristka a režisérka. Narodila sa v roku 1961 a snímkou Etudy z alba (1987) absolvovala štúdium ateliéru filmovej a televíznej grafiky na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Nasledoval film Křížovka (1989) a o dva roky neskôr autorský kreslený film Řeči, řeči, řeči. V roku 1993 bola za túto sedemminútovú snímku nominovaná na Oscara v kategórii krátkeho animovaného filmu. Prestížna soška toto dielko minula, ale úspechy žalo inde. Získalo veľkú cenu a cenu publiku na VI. medzinárodnom filmovom festivale v Stuttgarte, vyhlásili ho za tretí najlepší krátky film na festivale v americkom Seattli, udelili mu prvú cenu na svetovom festivale animovanej tvorby v Montecatini-Terme aj čestný diplom na medzinárodnom filmovom festivale v Krakove. Pre holandských producentov pripravila trojminútový animovaný film Strýčkové a tetičky. V roku 1994 nakrútila snímku Repete, za ktorú o rok na medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne prevzala Zlatého medveďa v kategórii krátkych filmov. Potom pracovala napríklad na dokumente o animácii pre BBC. Okrem animovaných filmov sa venuje voľnej grafike a ilustráciám. Poviedka Absolutní láska, ktorou prispela do filmu Praha očima (1999), je jej prvým režisérskym počinom v oblasti hraného filmu. Ako herečka sa objavila vo filmoch Pražská pětka (1988) či Knoflíkáři (1997). Minulý rok nakrútila animovanú časť krátkeho filmu …až na věky, dokumentárne zábery boli dielom Pavla Kouteckého.
Do projektu Praha očima, ktorý mal v nedeľu premiéru na festivale Fórum mladého filmu (po 15 rokoch) v Bratislave, sa dostala česká režisérka Michaela Pavlátová podľa vlastných slov ako slepá k husliam. Francúzski producenti Artemio Benki a JoĎl Farges pre svoju predstavu poviedkového filmu o ľúbostných vzťahoch na pozadí pražských scenérií hľadali mladých režisérov, ktorí nie sú úplne neznámi a ktorých kvality už ohodnotili na medzinárodných prehliadkach. Popri Martinovi Šulíkovi, Vladimírovi Michálkovi a Petrovi Václavovi, ktorého nie veľmi vydarená poviedka napokon z konečnej verzie filmu po vzájomnej dohode vypadla, tak "našli" aj Pavlátovú. Držiteľku Zlatého medveďa z festivalu v Berlíne i oscarovej nominácie, do tých čias výhradne autorku animovaných snímok. Poviedka Absolutní láska, rekonštruujúca vzťahy z pohľadu navzájom sa nepoznajúcej dvojice, ktorou prispela do filmu, je jej hraným debutom. "Napriek tomu mi producenti verili. Hoci, ako si spomínam, na začiatku mala byť v mojej poviedke i animácia. JoĎl Farges tvrdil, že väčšine Francúzov sa pri slovách český film vybavia animované rozprávky, a tak nebol proti tomu, aby som urobila kombinovaný film. Keď však už bola možnosť nakrútiť hraný film, nechcelo sa mi robiť animovaný. Zdalo sa mi, že tie animované vsuvky sú iba samoúčelné ozdoby, ktoré tam byť nemusia, a tak som ich všetky povyhadzovala," spomína Michaela Pavlátová pre SME.
Hereckú dvojicu Karel Roden a Theodora Remundová si našla režisérka a zároveň scenáristka sama. "A to veľmi ťažko. Som zvyknutá uvažovať úplne inak. Keď v animovanom filme nakreslíte ženskú postavu, je to univerzálne dievča bez mena, ktoré reprezentuje všetky dievčatá na svete. Tak som aj pri písaní scenára uvažovala. Mali to byť postavy viac symbolické a zovšeobecnené, ale pri hranom filme to nejde. Tam si musíte vybrať hercov, ktorí vždy vyzerajú inak, ako si predstavujete. Aj keby boli úplne neznámi, už sú nositeľmi rysov, ktoré si divák môže domyslieť. Chcela som preto vybrať ľudí, ktorých by si publikum nespájalo s ich predchádzajúcimi úlohami. Čo sa mi v prípade Rodena nepodarilo, ale toho som si vybrala, pretože podľa mňa hral zo všetkých uchádzačov najlepšie. A Remundová je dokumentaristka, ktorá má k herectvu veľmi blízko, a zaujímalo ma s ňou niečo urobiť," vysvetľuje režisérka obsadenie, pre ktoré opäť prepísala scenár. "Zistila som, že obidvaja sú skôr protikladom tých, ktorých majú predstavovať. Keďže som nenašla nikoho, kto by bol v mojich očiach lepší, prešila som to, aby im ten kabát sadol ešte viac."
Nakrútiť hraný film nie je podľa Pavlátovej ani pre animátora ťažké. "Nakrúcať je dokonca veľmi ľahké, môže to robiť ktokoľvek. Ale musím povedať, že po tejto skúsenosti vo mne stúpol rešpekt k dobrým režisérom hraných filmov. Napíšete si do scenára vetu - Petr a Anna sa stretnú v metre - a vôbec si neuvedomujete, čo to obnáša. Že treba nakrúcať v noci, že odniekiaľ sa musia ťahať káble, že treba odvšadiaľ získať množstvo povolení. Vy si len tak hodíte na papier jednu vetu. A naraz ste v metre, stoja tam Petr a Anna, vy im vykladáte, čo majú hovoriť, a zistíte, že to ide. Herci vás poslúchajú, zrazu režírujete a začína vám pripadať, že je to veľmi jednoduché. Človek tak prepadne falošnému pocitu, že je dobrý. Potom sa ukáže v strižni, kto je dobrý a kto nie. Nakrúcať film by som však odporúčala všetkým. Je to dobrá terapia, človek sa cíti dobre. Len druhá vec už je, či bude aj ten film dobrý." Presedlá teda Michaela Pavlátová na takúto ľahkú formu? "Hneď ako si niečo skúsite, už niet cesty späť. Nie som síce dušou režisérka hraných filmov, ale určité veci mi v ňom vyhovujú. Istý čas sa preto budem pohybovať v kombinovaných projektoch. Chystám film, ktorý kombinuje dokument, archív a animáciu. Bude o mojej babičke a jej úplne obyčajnom živote," dodáva.
DALIBOR HLADÍK
