Náš rozhovor s Ingrid Královou, predsedníčkou Koordinačnej rady Amnesty International na Slovensku, mal svoju predohru na slovenskej premiére filmu Kundun amerického režiséra Martina Scorseseho o štrnástom tibetskom dalajlámovi. Filmu, v ktorom kultúra Tibetu zažiarila všetkými farbami, filmu, ktorého zhliadnutie je tou chvíľou, keď sú ľudia viac schopní si uvedomiť, čo to znamená porušovanie ľudských práv. Na organizácii tejto premiéry sa spolupodieľali aj slovenskí predstavitelia nezávislého nepolitického hnutia na ochranu ľudských práv Amnesty International (AI). Ingrid Králová vtedy vyjadrila uznanie, že aj ostatní organizátori boli naklonení myšlienke ich pripomenutia si práve v súvislosti s týmto filmom. Nedávne podujatie v šamorínskej synagóge, kde štyria tibetskí mnísi tvorili magickú mandalu, bolo ďalšou príťažlivou akciou, akou si Tibet získava po celom svete sympatizantov pre myšlienku svojej slobody. Ani na tejto akcii nechýbala "slovenská" AI.
Aké je prepojenie Amnesty International, organizácie zaoberajúcej sa ochranou ľudských práv, s kultúrou a umením?
"Dodržiavať ľudské práva znamená správať sa kultúrne. Samozrejme, že v mandáte Amnesty International nie je časť venujúca sa umeniu, iba ak v takej súvislosti, že umelci (a ani nikto iný) nesmú byť za svoje názory, predvádzanie svojho umenia prenasledovaní, či dokonca väznení. Dodnes sú krajiny, kde sa vláda bojí umelcov, nedokáže sa voči nim brániť inak ako tým, že ich zatvorí do väzenia. To je prípad Mjanmarska, bývalej Barmy. Herci U Pa Pa Lay a U Lu Zaw boli odsúdení na sedem rokov väzenia za predstavenie, ktoré pozostávalo z tancov, piesní a aj satiry na vládnych úradníkov, v podstate reflexie života na javisku. Súd sa uskutočnil priamo vo väznici, hercom odopreli právnikov. Na problém Tibeťanov sa podarilo upriamiť pozornosť celosvetovej verejnosti cez posolstvo a umenie mníchov a mandaly. Tibetské mníšky a mnísi vo väzení, to je častý prípad. Za päťminútovú pokojnú demonštráciu sa ľudia dostali do väzenia na niekoľko rokov. Mňa fascinovalo, že niektoré mníšky riskovali veľa ďalších rokov vo väzení, ak ich odhalia, ale napriek tomu tajne vo väzení nahrali piesne napríklad o slobode, tie potom kolovali po celej krajine. Stali sa akýmisi tajnými hitmi. Toto považujem za veľké umenie. Je pravdivé, čisté a výrazne apeluje na okolie a poľudšťuje ho. Samozrejme, že mníšky nakoniec dostali viacročný trest."
V súčasnosti je najväčším neuralgickým bodom celej našej planéty konflikt v Juhoslávii. Skúsme si tu položiť otázku vzťahu umenia a ľudských práv.
"Myslíte, že niekto počúval Amnesty International, ako už desať rokov upozorňuje na porušovanie ľudských práv a etnické čistky v Kosove? Možno keby o tom natočil Spielberg film, bolo by to zabralo viac."
Prečo práve Spielberg?
"Urobil by to pôsobivo, a pritom by to vychádzalo z reality. Tak ľudia vnímajú svet. Sú zvyknutí na pekný lesklý obal príbehov. Opačný príklad - bývalý ruský námorný dôstojník a novinár nafilmoval tanker ruskej námornej flotily, z ktorého do mora ‘potichu‘ vyhodili nukleárny odpad. Hrozí mu dvadsaťročné väzenie za údajnú špionáž a prezrádzanie štátneho tajomstva. Takýchto filmov sa dnes už nakrúca menej. Najrozšírenejšia americká produkcia je viac sústredená na akčný príbeh. Takže je niekedy veľmi ťažké zaujať ľudí neznámymi menami a každodennými okolnosťami."
Popri kultúrnych akciách, ktoré iniciuje AI, je asi najrozšírenejším spôsobom protestu proti porušovaniu ľudských práv písanie listov a petícií príslušnej vláde. Mnohí ľudia však pochybujú, alebo je pre nich pohodlnejšie a jednoduchšie pochybovať o ich význame a účinnosti.
"Jednoznačne môžem odpovedať, že to má veľký význam. Jednak to nám pomôže, lebo sme sa o kúsok polepšili - urobili sme dobrý skutok. Zároveň sme svojím protestom narušili integritu zla príslušnej vlády a mnohokrát môžeme svojím listom niekomu zlepšiť kvalitu života, napríklad tým, že ho prestanú mučiť. Jednoducho dozorcovia zistia, že ten mučený už nie je len neznámou obeťou, číslom, ktoré nemá žiadne zázemie. Ale ešte ku kultúre. Organizujeme všetky také akcie, ktoré by mohli pomôcť upútať pozornosť verejnosti na neprávosti páchané na iných. Využiť moment, keď ľudia prostredníctvom niečoho pekného či zaujímavého na chvíľu pozabudnú na svoje ego, starosti, peniaze a začnú pociťovať potrebu záujmu aj o iných, ktorým by jednoduchým spôsobom mohli pomôcť. To je ten moment katarzie, cez umenie im sprostredkovať tému, ktorú dodá Amnesty International."
Aké kultúrne podujatia, na ktorých participovala AI, vás najviac ovplyvnili?
"Napríklad vlaňajšiu kampaň k päťdesiatemu výročiu Všeobecnej deklarácie ľudských práv výrazne podporovala skupina U2 či Annie Lenox. Robili tak s jasným cieľom odovzdať posolstvo, čo je podľa mňa jednoznačne jednou z úloh umelca. Títo muzikanti šírili ideu deklarácie spôsobom, ktorému ich fanúšikovia rozumejú. Alebo v roku 1990 prišiel do bratislavskej Reduty dirigovať Sir Yehudi Menuhin a tiež tu vystúpil svetový huslista Gideon Kremer. Získali sme ich len vďaka tomu, že podujatie bolo venované otázke slobody a spoluorganizovala ho Amnesty International. V tom čase - ak hovoríme o umení - som sa stretla aj s vynikajúcou verziou videoprezentácie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Každý z tridsiatich článkov deklarácie spracoval iný svetový výtvarník. Je to kúzelné. Slovenská televízia to má v archíve, možno že to v krátkej budúcnosti opäť, takmer po deviatich rokoch, odvysiela."
Účastníci bratislavského koncertu Suzanne Vega v roku 1997 si iste spomenú, ako ste s jednou členkou AI po celej hale na Pasienkoch rozdávali letáky.
"Bolo to šialenstvo, dnes si už neviem predstaviť, ako sme to zvládli. Potom sme celý koncert čakali, či Suzanne Vega spomenie Amnesty International, ako sme ju o to prostredníctvom jej manažéra prosili. Vedeli sme, že je veľkou podporovateľkou AI. Samozrejme, že ‘to‘ pred koncom koncertu vyhlásila. Povedala niečo, čo som vlastne pochopila až neskôr - že ľudia môžu podpisovať petície AI pri odchode z koncertu. Nič také sme tam vtedy nemali pripravené. Ona vlastne popísala situáciu, ktorá je inde bežná. Ľudia odchádzajúci z koncertu podpíšu protestný list či podporia ochranu ľudských práv finančne. My sme si vtedy ešte nevedeli predstaviť, ako by sme zvládli podpisovanie takého kvanta ľudí a či by s tým organizátori súhlasili. Dnes viem, že by to bolo možné, všade na svete sa to tak deje."
Nakoniec sa zdá, že ochrana ľudských práv má bližšie ku kultúre ako k politike?
"Tam celý čas smerujem. Ochrana ľudských práv je vecou kultúrnych ľudí." ALEXANDER BALOGH
