Americký spisovateľ Don DeLillo (nar. 1936) je na Slovensku takmer neznámy a román Biely šum, ktorý nedávno vyšiel v českom preklade, dokazuje, že sme tak ochudobnení o dielo jedného z najvýznamnejších románopiscov súčasnosti. Čiastočne je to aj následok DeLillovho života v ústraní a takmer bezvýhradné odmietanie publicity. Biely šum bol DeLillovým pokusom o veľký americký román a keďže sa vydaril, jeho autor sa ním zaradil medzi špičku postmodernistov (vedľa T. Pynchona či J. Bartha), čo potvrdilo aj udelenie prestížnej Národnej ceny za prózu v roku 1985. Sujet románu je pomerne jednoduchý: tvorí ho príbeh vysokoškolského profesora Graya, jeho ženy a ich početnej rodiny z viacerých manželstiev na pozadí kultúrnej a spoločenskej atmosféry amerického malomesta osemdesiatych rokov. Jediným prudším dejovým zvratom sa stane toxické zamorenie ovzdušia, ktoré nezasiahne len fyzický, ale predovšetkým psychický stav hrdinov. Práve Grayove analyzujúce vnútorné monológy spôsobujú, že neónový lesk umelej americkej krajiny sa mení na desivé a chladné miesto, v ktorom vládne strach zo smrti a noci predznamenávajú "postmoderné západy slnka". Pomalý rytmus narácie môže spočiatku vyvolať dojem, že ide o nesúrodé útržky z denníkových poznámok priemerného amerického intelektuála, ktorý prednáša na nevýznamnej univerzite. Lenže to, čo sa najprv javí ako voľný prúd úvah, opisov a realistických záznamov rodinného života, sa postupne ukazuje ako detailne prepracovaná rozprávačská stratégia s pointou, ktorá vyráža dych. Hrdina Gray prednáša hitlerológiu, odbor, čo sám vymyslel a v každej chvíli dňa je konfrontovaný s Amerikou, krajinou, kde "ľudia lepšie poznajú svoje filmy než dejiny". Vražda pre vraha neznamená pocit opojenia alebo prehry, je len "súborom významov". Dôležitejšia ako tovar je jeho značka. Fastfood, japonské autá, lieky proti rakovine, televízne ikony, telefonické súťaže, kulty leteckých nešťastí, mytológia UFO, psychotropné drogy. Všade biely šum. Bolo by však mylné domnievať sa, že kniha je komponovaná ako kritika konzumného spôsobu života. DeLillo sa zrieka prvoplánového odsudzovania a namiesto nezmyselných hrozieb pred macdonaldizáciou sveta sa pokúša esteticky uplatniť základné heslo americkej postmoderny: literárnym materiálom môže byť hocičo. Biely šum má pevnú románovú štruktúru a nadväzuje na tradície amerického realistického písania. No na mnohých miestach textu, hlavne v opisoch, je autorská reč výrazne lyrizovaná. Namiesto metafor a symbolov sa v nej však opakujú názvy masovo vyrábaných produktov alebo reklamné spoty. Rozprávačovi neprichádzajú na myseľ básnické pomenovania, ale abstraktné značky áut (Celica, Sentra). V menách postáv, ale aj miest (Popular Mechanics) využíva DeLillo svoje majstrovstvo mystifikácií a slovných hračiek. Bežné čítanie sa tak mení na dobrodružstvo odhaľovania vrstiev významov. Mnohé DeLillove intertextuálne odkazy na najrozličnejšie osobnosti a predmety, spojené s americkou masovou kultúrou, sú pre cudzinca takmer neznáme, a tak sú k románu v českom vydaní pripojené aj podrobné redaktorské poznámky. Vďaka nim možno ľahšie pochopiť DeLillov nezvyčajne široký tematický záber. Keby sa k nám Biely šum dostal v polovici osemdesiatych rokov, pripadal by Stredoeurópanom ako príbeh o cudzom, vzdialenom svete. Vďaka vynikajúcemu literárnemu zobrazeniu masovej kultúry a jej vplyvu na človeka má DeLillo zabezpečenú najvyššiu aktuálnosť aj dnes. MICHAL HVORECKÝ

(Autor je spolupracovníkom SME)