Jedným z často opakovaných poučení ľudovej múdrosti je zákon schválnosti. Postup, ktorý sa použije, aby sa problém "vyriešil", so sebou nesie len ďalšie problémy, veľakrát oveľa väčšie, než boli tie pôvodné. Čím bližšie skúmame finančnú krízu, ktorá v posledných dvoch rokoch postihla východnú Áziu, východnú Európu a Latinskú Ameriku, tým viac nám tieto udalosti pripomínajú takmer stopercentný dôkaz platnosti zákona schválnosti.
Trebárs z každej regionálnej krízy boli obvinené neschopné vlády rozvojového sveta, veľa z tejto viny - a hádam i väčšina - v skutočnosti padá na vrub vyspelých krajín. Teda konkrétnejšie, na bankové regulácie vo vyspelých krajinách, ktoré môžu bleskurýchle prenášať finančnú krízu po celom rozvojom a postkomunistickom svete.
Pravou podstatou nedávnej finančnej krízy bolo to, že medzinárodné bankové pôžičky, ktoré sa na "novo sa rozvíjajúce trhy" dostali v rokoch 1993-96, z tých istých trhov už v roku 1997 utekali a rovnako tak v nasledujúcom roku. Krajinám, ako je Rusko alebo Indonézia, Kórea či Thajsko v juhovýchodnej Ázii alebo Brazílii a Peru v Latinskej Amerike, bolo v polovici deväťdesiatych rokov umožnené požičiavať si za veľmi výhodných podmienok, ale potom, v priebehu minulých dvoch rokov, museli čeliť panickému sťahovaniu financií.
Obrat v politike bankových pôžičiek bol zdrcujúci. Podľa posledných informácií, ktoré zhromaždila Investičná banka P. J. Morgana, rozpožičiavali medzinárodné banky do dvadsiatichpiatich rozhodujúcich novo sa rozvíjajúcich trhov spolu 100 miliárd dolárov čistých pôžičiek v roku 1995 (čo znamená pôžičky mínus splátky), ďalej 121 miliárd v roku 1996 a napokon 46 miliárd v roku 1997, aby v roku 1998 požadovali späť v čistých splátkach 95 miliárd dolárov. V rozvíjajúcich sa častiach Ázie bol obrat tohto pomeru ešte drastickejší: z 81 miliárd pôžičiek v roku 1996 na 84 miliárd čistých splátok v roku 1998.
Stačí sa ale pozrieť pod povrch a vidíme, že tieto veľké zvraty boli výsledkom dvoch spojených faktorov. Prvým bolo to, že väčšina medzinárodných bankových pôžičiek bola v podobe veľmi krátkodobých peňazí. Napríklad okolo dvoch tretín peňazí, ktoré sa dostali do Ázie, bolo požičaných na menej než jeden rok a často na menej než jeden mesiac.
Druhým faktorom bolo to, že medzinárodné banky v roku 1997 podľahli panike. Jednoducho sa rozhodli, že sa z týchto rozvíjajúcich trhov musia dostať, ako len najrýchlejšie bude možné, a to nielen preto, že všetky ostatné banky v tom čase tiež utekali. Žiadna nechcela byť tou poslednou, ktorá v týchto krajinách zostane, pretože dobre vedeli, že tieto krajiny budú vrhnuté do chaosu nesplnených finančných záväzkov, keď sa všetky "iné" banky pokúsia o únik v tej istej chvíli. A pretože pôžičky, ktoré boli kedysi ponúknuté, boli také krátkodobé, mohli byť okamžite stiahnuté takmer všetky.
Prečo teda boli bankové pôžičky také krátkodobé - a teda také náchylné na paniku? To je práve moment, keď zákon schválnosti zohral svoj hlavný part. Na základe medzinárodných bankových regulácií vypracovaných Bankou pre medzinárodné vyrovnanie (BIB), čo je akýsi klub centrálnych bánk so sídlom vo Švajčiarsku v Bazileji, musia banky udržiavať primeraný základný bankový kapitál. Obzvlášť bankové aktíva (väčšinou pôžičky) nesmú byť vyššie než 12,5 násobok základného bankového kapitálu. Avšak pri spôsobe, ktorým sa bankové aktíva rátajú, umožňuje banková účtovná regulácia bankám vypožičať iným bankám až štyrikrát viac v krátkodobých pôžičkách než v dlhodobých pôžičkách. A tak láskavé účtovné regulácie v podstate podporili banky k násobeniu svojich krátkodobých pôžičiek a naopak k znižovaniu tých dlhodobých.
Zdá sa, že také regulácie majú význam predovšetkým pre jednotlivé banky. Krátkodobé medzibankové pôžičky sú zdanlivo menej riskantné než dlhodobé. Keď sa ale celý medzinárodný systém začal preplietať rozsiahlymi medzibankovými pôžičkami, bolo svetové hospodárstvo vystavené finančnej panike. A tak to, čo je zmysluplné pre jednu banku (teda krátkodobo požičať), sa stáva pre celosvetový systém značne riskantným.
Keď juhoázijská finančná kríza uprostred roku 1997 prepukla, vyspelé krajiny a Medzinárodný menový fond sa rýchlo poponáhľali a obvinili obete - zadlžené krajiny. Povedali teda, že dlžníci sa správali zle, práve keď sa reálnym problémom stalo to, že medzinárodný systém vytvoril skutočný "domček z kariet", v ktorom by mohla byť hora krátkodobých medzibankových pôžičiek razom stornovaná a v dlžníckych krajinách tak vyvolať hospodársky kolaps. Ešte dnes na tieto celosvetové sklony ku krátkodobým cezhraničným pôžičkám nikto nereagoval, ani Washington, ani Bazilej, a obete týchto kríz stále nesú celú váhu viny.
Nakoniec slovo k obetiam. Dokonca ešte než bude medzinárodný systém upevnený, je možné urobiť isté kroky svojpomoci. Tieto krajiny by mali predovšetkým obmedziť vystavenie sa vplyvu krátkodobých medzinárodných bankových pôžičiek, aby boli menej zraniteľné a citlivé na divoké zvraty v systéme medzinárodných pôžičiek.
JEFFREY SACHS
Project Syndicate
