Ak by bol v americkej CIA srbský votrelec, bombardovanie čínskej ambasády v Belehrade by bolo presne tým typom omylu, na ktorý by sa mohol snažiť lietadlá NATO navnadiť. Nemali by sme však prepadnúť konšpiračným teóriám: CIA je plne schopná "pomôcť si" aj sama. (Nedáte si "sudánsky aspirín"?) Tento posledný a najgrotesknejší prípad bombardovania "nesprávnych ľudí" bol len nehodou v tom najtechnickejšom zmysle slova. Je to jedenásta "chyba" od začiatku vzdušného útoku na Srbsko - šiesta od začiatku tohto mesiaca - a je to priamy a nevyhnutný dôsledok zbabelej stratégie, ktorú NATO prijalo v tejto vojne: prikradnúť sa k domu druhej strany, zväčša v noci, a hádzať doň kamene. Samozrejme, "presne riadené" kamene, ale spúšťané z takej výšky alebo vypálené naslepo z takej diaľky, že "chybám" sa nedá vyhnúť. A dôvodom tejto stratégie je, že kým zabíja mnoho ďalších ľudí, z ktorých väčšina nie je v nijakom zmysle nepriateľ NATO, nestojí nijaké americké životy.
Táto stratégia nie je len morálne nedostatočná. Ona ani nefunguje. Je ťažké predstaviť si dôvod, pre ktorý by mal srbský líder Slobodan Miloševič urobiť nejaké ústupky, keď sa NATO sústreďuje na bombovú kampaň proti symbolickým a ekonomickým terčom v Srbsku, najmä keď Miloševič sleduje, ako každý bombardovací "omyl" podkopáva verejnú a diplomatickú podporu vojne NATO. Ak bude NATO na tejto čisto bombovej stratégii trvať ďalšie tri alebo štyri týždne a vyhýbať sa akýmkoľvek prípravám pozemného útoku s cieľom prevziať kontrolu nad Kosovom, Miloševič zvíťazí. Verejná podpora vojne sa rozpadne a milión alebo viac kosovských Albáncov (pretože vyháňanie pokračuje) bude stáť pred perspektívou doživotného exilu. Rusi dohodnú nejakú tvár zachraňujúcu dohodu, každému však bude jasné, že genocída a etnické čistky sa navždy dostali spod kontroly. A samo NATO sa v najbližších rokoch pomaly rozloží na otázke, aký význam má členstvo v ňom, keď nebude riskovať obete na životoch pri vašej obrane.
Politické ultimátum aliancii, aby sa postavila k tejto vojne seriózne, začína byť veľmi naliehavé. Zhodou okolností súčasne nastoľuje ultimátum počasie. Minulú stredu generál sir Mike Jackson, britský veliteľ, ktorý by mal stáť na čele jednotiek NATO v Kosove, vydal jasné varovanie, že akékoľvek rozhodnutie o pozemnom útoku musí padnúť v priebehu týždňov. "Prvý sneh napadne v závislosti od nadmorskej výšky začiatkom až koncom októbra," povedal generál pre BBC. "To dáva istú časovú predstavu, podľa ktorej by sme mali skutočne veľmi vážne rozmýšľať o dovedení tohto konfliktu k riešeniu už omnoho skôr… Je to vec vlád NATO. Nemáme však, zdá sa mi, mnoho času na rozhodovanie." Ak má byť 900 000 Kosovčanov skrývajúcich sa v kopcoch a lesoch a 700 000 v táboroch v Albánsku a Macedónsku späť v ruinách svojich domov s jedlom a základným prístreším pred príchodom zimy, musia byť srbské jednotky preč z Kosova koncom augusta alebo začiatkom septembra. To znamená pozemný útok nie neskôr ako koncom júla. Za daného stavu albánskych prístavov, letísk a ciest si vybudovanie adekvátnej útočnej sily asi 75 000 vojakov vyžiada šesť až desať týždňov. Minimum šiestich týždňov znamená rozhodnutie v polovici júna, pohodlnejších desať týždňov vyžaduje rozhodnutie hneď teraz. Ak NATO nastúpi na nesprávnu cestu, je zrejme koniec.
V praxi môže NATO skočiť len tam, kde ho chcú mať USA, to znamená, že rozhodnúť sa musí najprv Washington. Kam skočí Washington? Nuž, je tu staré porekadlo (vymyslel som ho vlani) - hocijaký cudzí líder, ktorý dokáže presvedčivo pohroziť smrťou 20 americkým vojakom, fakticky kontroluje americkú zahraničnú politiku. Rád by som sa mýlil, ale som na strane zbabelcov.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
