Osemnásť textov poviedkového zborníka tretieho ročníka literárnej súťaže vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu je dokladom toho, že cielená, aktívna a navyše vytrvalá podpora písania krátkej prózy má svoj význam: vznikajú poviedky, objavujú sa noví autori, ukazujú sa trendy. Oproti dvom predchádzajúcim ročníkom pôsobí tento zborník o niečo vyzretejšie a celistvejšie. Úroveň prác, ktoré sa porota rozhodla udelením ceny alebo uverejnením odmeniť, je vyrovnaná, a tak sa celkový víťaz Rado Olos nemusí hnevať, ak čitateľ i kritik zborníka majú nutkanie vytvoriť si vlastné, alternatívne poradie laureátov, ktoré sa s oficiálnym zhodovať nemusí. Napokon, vyberať spomedzi osemnástich je vždy jednoduchšie, ako hľadať svojho favorita medzi tisícdvestošiestimi, čo bol počet tohtoročných prihlásených prác.
V knižke sa vedľa seba ocitli debutanti i skúsení tvorcovia, ktorí predviedli svoju mieru nápaditosti a originality, od osudovej vážnosti po takmer bujarú recesiu. Niektorí dali prednosť námetom zo života a tradičnému výrazu, iní stavili na absurditu kafkovského typu, iní zas na magický realizmus v pankovčínovskom duchu. Pohrali sa s formou, vyskúšali si jej (i vlastné) limity. Preukázali teoretickú zbehlosť v postmoderne - napríklad aj v opakovanom a už mierne vyprázdnenom využívaní motívu písania o vlastnom písaní. Silnou sa ukázala hravá línia paródie, ktorá sa spolu s výrazným ironickým gestom istej časti autorov stala jednou zo všeobecných charakteristík zborníka, myslím si však, že práve v tejto odľahčenej podobe sa najviac obnažila "jednorazovosť" niektorých textov.
Iskra vtipného nápadu prémiou oceneného Gérarda Kolomageho hasne už po prvej tretine poviedky, potom už len zotrvačnosťou speje k svojmu sebavyčerpaniu. Niežeby hra s jazykom, jazyková štylizácia, základný komický moment uplatnenia inojazyčného pravopisu a výslovnosti v priestore slovenčiny nestáli za pozornosť. No invencia rýchlo prerástla do šablónovitosti. Podobne hromadná kamarátska recesia (o nejakých vyšších literárnych ambíciách a vari aj kvalitách je tu asi ťažko hovoriť) spoluautorstva siedmich ľudí (poviedka Druzg) poteší azda iba faktom, že i písanie môže byť tým, čo dokáže ľudí spojiť a pobaviť. Zhodou náhod túto situáciu, ibaže ako tému, využil Maroš Berák, ktorého individuálny text o fiktívnom kolektívnom autorstve pôsobí oveľa presvedčivejšie než reálna spoločná produkcia "druzgistov". Základ jeho úspechu: s ľahkosťou manifestovaná nezáväznosť a mierna provokácia smerom k porote.
Oveľa viac šancí osloviť čitateľa majú však poviedky takzvaného vážnejšieho razenia. Milan Čarňanský, Katarína Ďuranová a Boris Filan, ktorý metódou montáže a časových prestrihov spracoval životný príbeh, lenže na poviedku začal akosi príliš zhurta, takže mu neostalo nič iné, iba svoju rozbehnutú kompozíciu náhle useknúť. Výborná je poviedka Jany Juráňovej - reflexia disidentov, ľudských práv a feminizmu je zaujímavá témou i podaním. Aj Silvester Lavrík sa prezentoval prepracovaným textom a keďže jeho martinská divadelná Báthoryčka mi ušla, potešilo ma aspoň takéto zoznámenie. K dobrým textom určite patrí víťazná poviedka Rada Olosa, ktorý si tentoraz pomohol autentickými zážitkami, a na jeho poviedke zreteľne vidieť teoretickú prípravu i vypísaný literárny rukopis. Poviedka ‘99 jednoducho stojí za prečítanie.
Ostáva len dúfať, že tohtoroční finalisti budú mať viac súdnosti ako ich predchodcovia z minulých rokov a na vydavateľovu ponuku vydať vlastnú knižku zareagujú až po zrelej úvahe. Závisí totiž len od nich, či sa pridajú k úspešným autorom z dielne L.C.A. typu Horvátha a Hvoreckého, alebo podľahnú sebailúzii a svoju príležitosť premrhajú podobne ako naposledy Kopcsay.
DANA KRŠÁKOVÁ
(Autorka je literárna kritička)
