V deň britskej premiéry filmu Hilary a Jackie boli uznávaní koncertní umelci Mstislav Rostropovič a Itzak Perlman pobúrení. Slávny dirigent Yehudi Menuhin do londýnskych Times napísal otvorený list, v ktorom tvrdil, že snímka je iba krutá a neodôvodnená urážka pamiatky slávnej violončelistky Jacqueline du Pré. Scenár Franka Cottrela Boyca vznikol podľa knihy Génius v rodine, ktorú po jej smrti a počas prípravných prác k filmu napísala jej staršia sestra Hilary a mladší brat Plers. Skôr ako štyridsaťdvaročná v roku 1987 umrie na sklerózu multiplex, dosiahne Jacqueline du Pré Olymp najväčších hudobníkov sveta. Je preto celkom prirodzené, že sa celým príbehom nesie sólo z violončelového koncertu Eduarda Elgara. Hilary a Jackie má totiž byť concerto s dvoma časťami - part Hilary a part Jackie. Prvá polovica filmu, videná očami Hilary, sa začína reminiscenciou na vzájomnú rivalitu v detstve v malomestskej rodine. Končí sa momentom, ktorý je možno vo filme kľúčový, hoci nemusel byť kľúčový v živote Jackie. Slávna violončelistka trpí tým, čo nemá, a iní to majú. Napríklad jej sestra, ktorá bola kedysi nadané dieťa, nadanejšie než Jackie, no nestala sa slávnou, žije iba obyčajný život manželky a matky. Jackie k sestre vtrhne na návštevu s neuveriteľnou požiadavkou: "Chcem sa vyspať s tvojím manželom," pošepká jej naliehavo do ucha. Je všeobecne známe, že ľudia, ktorí prinášajú svetu krásu, môžu byť zároveň nositeľmi niečoho obludného. Možno si predstaviť, že provokujúci druh incestu musel obdivovateľov Jacqueline du Pré šokovať.
Tu sa štruktúra filmu uznávaného dokumentaristu Ananda Tuckera láme - ten istý príbeh zrazu rozpráva Jackie. Je fascinujúce vidieť Emily Watsonovú (známu z filmov Prelomiť vlny a Boxer) ako Jacqueline pri hre na violončele, keď sa kníše, tancuje a otriasa nad strunami svojho violončela Davidoff, čo jej kedysi daroval neznámy milionár. Violončelo sa stáva jej pánom, ponúka jej síce slávnu hru, no žiada si z nej viac a viac. Nepokoj, signalizovaný excesmi po koncertoch, sa prelomí na hrôzu, keď zisťuje, ako sa jej začínajú triasť ruky. Odrazu nie je schopná sa postaviť a poďakovať za potlesk, ktorý miluje, paralyzovanými rukami si ledva dokáže postaviť ihlu gramofónu na platňu s vlastnou nahrávkou z detstva. Človek je nakoniec v podstate vďačný za vzájomnú ľútosť a zmierenie, ktoré Rachel Griffithsová a Emily Watsonová vložia do posledných scén: Hilary berie svoju sestru do náručia a nežne ju kolíše. Napokon, sú to práve výkony hlavných predstaviteliek, ktoré stoja za to, aby ste tento film videli. Mali sme zrejme vidieť vzťah sestier z oboch hľadísk. Účinok je však úplne iný - Hilarina verzia udáva tón morálnej poprave Jackie. Sekvencie, ktoré patria Jackie, totiž pôsobia dojmom, akoby to bol priestor na obhajobu, tak ako sa aj na súde patrí vypočuť obžalovaného. V skutočnosti je však obžalovaná už vopred vyhlásená za vinnú. Obviňujúce sekvencie Hilary sú jasné, obranné pasáže Jackie dvojznačné. A tak aj to, čo vidí Jackie, vnímame vnútorným zrakom Hilary. Obrázky miest a koncertných siení potom už len splývajú do jedinej pohľadnice. Tento film nám hovorí iba to, že violončelo nenávidela a že striedanie koncertných siení ju zväčša otravovalo. Jackie začne byť konečne trošku sympatická, až keď ochorie. V tej chvíli sa film zmení na ťažkotonážne moralizovanie a my sa prizeráme, ako je bývalá virtuózka degradovaná na čosi úbohé, trasúce sa a neovládateľne prskajúce okolo seba zvyšky jedla.
Tu nastáva obrat - Jackie nielenže trpí za to, čo robila predtým, ale my diváci sa teraz s pomocou rozšírených zreničiek Hilary máme preniesť ponad hrozné veci, ktorých sa dopúšťala, kým bola zdravá, a zľutovať sa nad týmto bezmocným, patetickým stvorením.
Na plagáte čítame, že je to vášnivý príbeh o láske a kráse hudby. Jeho sila stojí na tom, že medzi sestrami je osudové puto. Po dvoch hodinách odchádzame z kina s otázkou, do akej miery je Hilarina láska k neznesiteľnej sestre ozajstná. Zdá sa však, že tento sugestívny príbeh stojí na nutkaní pomstiť sa slávnej sestre za všetky príkoria a koniec koncov i za jej talent. Najlepšie tak, že pritom zostane sebazničujúco milujúcou sestrou. Film bol zrejme nakrútený priskoro, a vkráda sa podozrenie, že jeho autori neboli dosť úprimní vo svojej motivácii, a to ani voči sebe.
ANDREA PUKOVÁ
