Čierna kniha zločinov komunizmu, ktorá pred niekoľkými týždňami vyšla aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Agora, je dielom francúzskeho historika Stéphana Courtoisa a jeho českého, vo Francúzsku žijúceho kolegu Karla Bartoška. Ide o prvý veľký pokus zmapovať zločiny, ku ktorým dochádzalo v komunistických režimoch na celom svete a za celé obdobie ich trvania. Francúzska televízia zaznamenala v deň, keď kniha vyšla, reportáž z Národného zhromaždenia: na obrazovkách bolo vidieť niekoľko pravicových poslancov, ako otŕčajú na kameru knihu so záložkou, na ktorej bolo čiernym písmom na červenom pozadí napísané "85 miliónov obetí". Vina za tieto zločiny padá podľa nich aj na súčasnú ľavicovú koalíciu a oni pravičiari sa tak môžu cítiť lepší, bez viny. Čierna kniha komunizmu sa tak stala ich volebným argumentom. Poslanci dokonca interpelovali premiéra Jospina, ktorý má vo vláde troch členov komunistickej strany. Jospin nezaváhal ani na chvíľu a chvejúcim sa hlasom povedal, že jeho komunisti sú veľmi čestní ľudia, že má medzi nimi priateľov, že im nie je čo vyčítať a že Čierna kniha komunizmu nemá s Francúzskom nič spoločné. Osobný zápal premiéra mal silný účinok a v parlamentne sa k téme už nikto nikdy nevrátil. V médiách to bolo trochu inak. Kniha sa okamžite predávala vo veľkom náklade, a to sa nedalo prejsť mlčaním. Kritikov navyše pobúrilo otvorené porovnanie komunizmu s fašizmom. Mnohí tvrdili, že samotný výpočet obetí komunizmu - 85 miliónov - hovorí v prospech fašizmu s jeho 25 miliónmi obetí, hoci autori v knihe ani náznakom nezľahčujú vinu fašizmu.
Ľavičiarstvo nosia mnohí Francúzi ako ozdobu, ako konfekčný spoločenský doplnok. Intelektuáli sa síce do francúzskej komunistickej strany netlačia, ale radi ju z času na čas podporia: na jej kandidátke do Európskeho parlamentu je každý druhý kandidát "intelektuál bez členstva v strane". Ale prečo? V sedemdesiatych rokoch mali Francúzi svoju krízu svedomia. Obzreli sa dozadu a zistili, že nie všetci boli v rokoch 1940-1944 odporcami fašizmu, skôr naopak, väčšina obyvateľstva prijala vichyjský štát, ba mnohí kolaborovali. Vyšli najavo prípady kompromitujúce vtedajšiu komunistickú stranu. "O čo sa oprieť?" pýtali sa tí, čo sa vždy o niečo musia opierať. O tom, že nacizmus bol negatívny, nikto nepochyboval. Časť francúzskych historikov z toho vyvodila vedecký postoj, že komunizmus ako opak fašizmu je zákonite pozitívny. Niektoré médiá sa snažia vysvetľovať zločiny aj spochybňovaním napríklad tým, že teror patrí k ruskému folklóru. Argumentuje sa aj opačne: Komunistický Sovietsky zväz umožnil vznik takých géniov, ako je Tarkovskij či Michalkov. To znamená, že nemohol byť až taký zlý. To tvrdí historik Marc Ferro. Vo Francúzsku málokto zažil na vlastnej koži komunizmus pri moci, zato mnoho ľudí videlo Tarkovského alebo Michalkovove filmy. A tie sa im páčili: sú dobré. A tak aj musí byť dobrý komunizmus.
Podľa niektorých historikov kritika komunizmu nemá právo používať slová ako zločin proti ľudstvu, exterminácia, deportácia, pretože sú historicky a ideologicky vyhradené pre nacizmus. Iní historici-ideológovia zase pojem komunizmus neuznávajú. Najskôr bol na vine len stalinizmus - ako keby Stalin nebol býval komunista - a len v posledných rokoch sa začína priznávať, že ani leninizmus nie je celkom bez viny. V Číne bol maoizmus, a ten údajne nemal s komunizmom nič do činenia. V Kambodži z ničoho nič rozkvitol polpotizmus, pravdaže odsúdeniahodný. A tak ďalej. Každý štát by si mohol komunizmus nazývať menami svojich komunistických vodcov, a komunizmus by z toho vyšiel bez škvrny. Komunistickí idealisti tvrdia, že to, čo svet zažil, nebol komunizmus. V skutočnosti je komunizmus to, o čom oni polstoročia debatovali. A tak sa dnes môže stať, že prvý tajomník Komunistickej strany Francúzska v televíznej diskusii vyhlási, že vzdušné útoky na Srbsko sú prvou vojenskou intervenciou na európskom kontinente od druhej svetovej vojny a nikto z prítomných novinárov mu nepripomenie Maďarsko ani Československo. To zatiaľ netvorí súčasť ich pamäti.
Komunizmus nie sú iba lágre, hladomory, decimujúce veľkostavby, ale komunizmus, to je aj Pavlik Morozov, bodré chlapča z našich školských lavíc, to sú aj politickí väzni, ktorí sa sami odsudzovali na smrť, to sú deti trestané za rodičov, to je systematická národná akulturácia a iné stredoveké praktiky. Komunizmus, to je aj Slobodan Miloševič, ktorému vo Francúzsku nadávajú iba do fašistov. V Čiernej knihe je iste čo poopraviť, čo doplniť. Jej najdôležitejšou úlohou však bolo vyprovokovať dlhú sériu ďalších článkov či dokonca kníh. Vo Francúzsku prevláda odmietavý tón, nie je síce jediný, ale v strednej intelektuálnej zóne, v dennej a týždennej tlači, v rozhlase a televízii, je dominantný. Na Slovensku nie je reakcia takmer žiadna. Nie je to ešte horšie?
PETER BRABENEC
(Autor je prekladateľ, žije v Paríži)
