Zima prichádza do Kosova zvyčajne už v októbri. Aj keď nás čaká ešte horúce leto, prvý sneh môže pokryť kosovské vŕšky už o štyri mesiace a pár dní. Presne toľko času zostáva svetu na to, aby vyriešil problém milióna vyhnancov, žijúcich v provizórnych stanoch albánskych a macedónskych utečeneckých táborov či v zemľankách kosovských hôr. Spojenci spravili už na začiatku chybu, keď jednoznačne vylúčili možnosť pozemných operácií. Miloševičovi tým vopred odhalili svoje plány a sami sebe privreli zadné dvierka v prípade, že letecké útoky nepostačia k zastrašeniu belehradského diktátora. A dnes je už viac ako isté, že nepostačia.
Aj pre CNN, ktorá zo začiatku denne vynakladala na spravodajstvo z Kosova dva milióny dolárov, už udalosti na Balkáne zovšedneli. V Amerike sa z razantnej operácie Spojenecká sila stáva postupne skôr unavená vojna, ktorá divákov nudí presne tak, ako ich nezaujímajú pokračujúce nálety amerických a britských lietadiel na severný Irak. A prezident Clinton, spoliehajúci sa viac ako na svojich poradcov na prieskumy verejnej mienky, sa snaží z trápnej situácie čo najtichšie vycúvať.
Zlom nastal pravdepodobne v momente, keď spojenecké rakety zasiahli omylom čínsku ambasádu. Svet sa vtedy zastavil a aj tí, ktorí boli na začiatku odhodlaní viesť vojnu až do totálneho víťazstva, si uvedomili, aké nedozierne následky by mohol mať ďalší podobný omyl. Ako huby po daždi sa zrazu objavilo hneď niekoľko mierových iniciatív, mieroví vyjednávači vykúpili všetky miesta v prvých triedach zaoceánskych letov a názory spojencov v NATO sa začínajú vnútorne polarizovať.
Nemci, Francúzi a Taliani sú čoraz otvorenejší dohode s Miloševičom a Clinton aj napriek rastúcemu tlaku Pentagonu naďalej váha čo i len nahlas uvažovať o vyslaní pozemných síl. O rok čakajú Ameriku prezidentské voľby a jeho politický dedič Al Gore by do nich nerád išiel s novým vietnamským syndrómom. Iba Briti otvorene vyzývajú na pozemný zásah. Tony Blair a jeho minister Cook sa postavili do čela ťaženia proti Miloševičovi a zatiaľ čo legendárne americké vrtuľníky Apache neslávne odpočívajú na albánskych a talianskych základniach, britské elitné pozemné jednotky sú v stave bojovej pohotovosti.
Západní vyjednávači strávili s Miloševičom za rokovacím stolom už celé mesiace a vedia, že pre juhoslovanského prezidenta nie je problém porušiť akúkoľvek dohodu skôr, ako uschne atrament na jej podpisoch. Belehrad cíti, že sa hrá o čas, a tak sa naoko tvári, že má záujem rokovať. Ak Miloševič dokáže prežiť do konca septembra, má vyhraté. Do Kosova sa v zime neodváži žiadna spojenecká armáda a začaté etnické čistky spoľahlivo dokončí sneh a mráz.
Ani prípadná dohoda pritom nevyrieši základný problém: návrat vyhnancov. V Ríme, Paríži i Berlíne môžu vziať jed na to, že Miloševič nebude súhlasiť s tým, aby do Kosova prišli ozbrojené medzinárodné jednotky. Je však nanajvýš nepravdepodobné, že sa Kosovčania budú chcieť vrátiť domov, ak ich bezpečnosť budú garantovať iba pozorovatelia v šiltovkách s nápisom OSN či OBSE.
NATO začalo ťaženie so sebavedomými vyhláseniami, že chce dať lekciu všetkým diktátorom a Miloševič mal skončiť pred medzinárodným súdom. Ak sa Západ teraz uspokojí s polovičným riešením vo forme kompromisnej dohody so srbským diktátorom, dá vlastne za pravdu tým, ktorí už od začiatku tvrdili, že nálety nič nevyriešia. Fotografie usmiateho srbského vodcu, podpisujúceho mierové dohody budúceho druhého Daytonu, by sa stali skôr povzbudením pre všetkých jemu podobných.
JURAJ KITTLER
