Pred tridsiatimi rokmi som nechyroval, že mojím životným povolaním sa stane športová žurnalistika. "Hltal" som však knihy Imricha Hornáčka, články Igora Mráza, Bedricha Zagara, Jozefa Kšiňana, a bol som sväto-svete presvedčený, že v živote nenapíšem ani riadok ako oni. Bol to utajený sen. Bol som, a aj som zostal, futbalovým priaznivcom bratislavského Slovana. Dnes by povedali, že zarytým, ja tvrdím - verným. Vtedy pred tridsiatimi rokmi totiž žiadny ultrafans nejestvovali, existovalo iba naťahavanie sa skupiniek v rámci raz vtipných, inokedy banálnych prekáračiek. Príbeh, ktorý chcem v krátkosti vyrozprávať, patrí oslave veľkého výsledku a dnes nepredstaviteľnej družnosti fanúšikov. Do istej miery predurčil aj splnenie môjho sna, hoci som o futbale písal veľmi málo. Story, ktorá bude o džentlmenstve fanúšikov.
S priateľom Rudom Hupkom, život je zvláštny, v maturitnom ročníku nerozluční bratia sme sa po rokoch stretli v redakcii SME ako kolegovia. Dobrých desať rokov sme sa prakticky nevideli, pri krátkych stretnutiach, keď nie prvé slová, druhé iste, smerovali do Bazileja 21. mája 1969, na finále Pohára víťazov pohárov Slovan Bratislava - CF Barcelona.
Zájazd si vtedy mohli viac-menej dovoliť aj študenti. Súčasník neuverí - tri dni, síce väčšiu časť vo vlaku, nás vyšli na 800 korún. Vreckové bolo desať švajčiarskych frankov, lístok na finále Pohára víťazov pohárov predávali za 13 frankov, mali sme ho v réžii (kurz bol vtedy približne desať korún za frank). Krásne mesto presne na švajčiarsko-francúzsko-nemeckom rozhraní, ktoré leží presne v strede Rýna, nás hneď uchvátilo, dodnes zostalo v nás stelesnením čistoty. Nie je účelom spomienky vykresliť malebnosť mesta s gotickou katedrálou zo sýtočervených pálených tehál. Už okolo tretej nás to ťahalo do okolia Štadióna svätého Jakuba. Vo velikánskej záhradnej reštaurácii sme spoznali českú dvojicu, manželov Honzu a Kateřinu. Slovan prišli povzbudiť z Českých Budějovíc. Dobrú hodinu sme prišli na štadión, športovisko bez oplotenia a so železnicou nad tribúnou oproti hlavnej. Švajčiari nás pokojne posadili hneď vedľa hrdých Kataláncov slávnej Barcy, spočiatku trochu povýšeneckých. V polčase, bolo by to dnes možné (?), nám prišli blahoželať, lebo Slovan po skvostnom výkone viedol 3:1, a ponúkli nás svetoznámym katalánskym červeným vínkom s neodmysliteľných "gájd" pod pazuchami. Ba pridali sa aj k triumfálnemu slovenskému pochodu nočným Bazilejom. Chladní Švajčiari vyzerali z okien, čo sa to vlastne robí, potom však mávali i gratulovali. Španieli vôbec nepískali, keď Karol Jokl - človeku sa nechce veriť, že už medzi nami nie je - dobré dve minúty pred koncom držal loptu parádičkami pri rohovej zástavke, a vynucoval si kop za kopom od nej, Slovan viedol 3:2, Španieli tlieskali. Barcelončania sa prizerali, ako Slováci azda hodinu po zápase oslavujú na ploche (policajti so psami sa taktne minútu pred hvizdom Holanďana van Ravensa stiahli) a vyhrávala kapela, ktorú si našinci narýchlo vo vlaku poskladali aj so zlomenou basou. My sme v slzách nasledovali slovanistov na ramenách, Jano Fillo mal na hlave z ničoho nič cylinder ako schöne Naci a nebohý tréner a konštruktér úspechov Slovana Bratislava Michal Vičan nebol schopný slova, v spoločnom objatí s Lacim Móderom plakal a plakal. Slovan ukázal svetu, že aj veľký európsky pohár môže získať tím z východnej Európy. V tom bol priekopníkom. Na Slovensku zostal jediným.
PETER FUKATSCH
