Medzi hosťami tohtoročného pražského knižného veľtrhu Svet knihy ‘99 je i francúzska spisovateľka Sylvie Germainová, jedna z najvýraznejších osobností súčasného literárneho diania v tejto krajine. Českým a slovenským čitateľom mohlo utkvieť v pamäti jej meno predovšetkým v súvislosti s prekladmi, ktoré postupne, hoci pomaly od začiatku deväťdesiatych rokov vychádzajú - Dny hněvu (Orbis 1995), Kniha nocí (Dauphin 1997), Dieťa medúza (Causa editio 1998), ale aj preto, že desať rokov prežila v Prahe a časť jej diela je Prahou a stredoeurópskym prostredím vôbec silne ovplyvnená.
Romány Sylvie Germainovej sú pre francúzsku prózu druhej polovice storočia svojím spôsobom netypické. Napriek tomu, že čerpá z rovnakej spoločenskej a existenciálnej skúsenosti ako mnohí spisovatelia druhej polovice storočia - dve svetové vojny, konflikt v Alžírsku, udalosti v 60. rokoch - neodvracia sa, v duchu tradície, od vonkajšieho sveta k vnútornému, teda osobnému, nezavrhuje príbeh, nesnaží sa o experiment. Jej sila spočíva v úplnej oddanosti svojej vlastnej obraznosti, svojmu príbehu. Oživuje v pamäti (svojej alebo kolektívnej?) ságy rodín, vojen a vrážd, histórie, v ktorých narodenie človeka predvída jeho pád, márnosť jeho osobných dejín a predovšetkým smútok nad úpadkom, nad skazou človeka a nad mlčaním Boha, ktorý, snáď bezmocne, sa prizerá krutostiam svojho stvorenia. Pre jej prózy je charakteristický bohatý, neobvyklý, živý jazyk, mnohostranná vzdelanosť a citlivosť pre najjemnejšie, ťažko pochopiteľné literárne osobnosti tohto storočia. Témy svojich románov potom Germainová presúva aj do teoretických prác, či skôr výpovedí. Hranica medzi príbehom a myšlienkou je u nej veľmi krehká. Ani s holými myšlienkami nepracuje fakticky, ale bolestne, osobne a obrazne. Nech už píše o maliarovi Verneerovi, básnikovi Reynkovi alebo o holandskej Židovke, ktorá konvertovala na kresťanstvo a zomrela v koncentráku, stávajú sa skutočné postavy súčasťou jej vlastných príbehov a ság.
Na svoju prvotinu Knihu nocí (1985) - ságu rodu Pénielovcov, ktorá časovo splýva s prvou polovicou storočia - nepriamo nadviazala knihami Dni hnevu (1986) a Noc Ambry (1987), za ktoré bola viackrát ocenená francúzskou kritikou (napríklad Prix Femina za Dni hnevu). Priaznivo však bola prijatá predovšetkým ďalšia kniha, ktorá vyšla v slovenčine - Dieťa medúza (1991), príbeh dievčatka, ktoré sa stane obeťou násilníka. Knihy z jej pražského obdobia (Plačka z pražských ulíc, Odlesky soli) boli naopak (a väčšinou neprávom) prijaté dosť vlažne. V jednom z posledných románov Tobiáš z pobrežia je poznať návrat k "postmodernému francúzskemu románu, ktorý sa hlási k metafyzike hľadania u autorov, ako sú Dostojevskij, Lautréamont, Racine a predovšetkým filozof Immanuel Lévinas". Ako povedala S. Germainová, "kritika i vydavateľ to prijali takmer s uľahčením".
V realite súčasnej francúzskej prózy je čítanie kníh Sylvie Germainovej prameňom čistej vody. Prameňom, ktorý iste len tak nevyschne, pretože môže čerpať nielen zo spisovateľkinej kultivovanosti a duchovnej vzdelanosti, ale aj z nebanálneho rozprávačského talentu, o ktorý je dnes núdza.
TEREZA MACHONINOVÁ- -HORVÁTHOVÁ
(Autorka je publicistka a prekladateľka)
