ra Nagisa Ošimu, nakrútený iba o rok neskôr ako spomenuté Salo.
Korida lásky nešokuje len absolútnym obnažením sexuality, nešokuje nahotou tiel, hoci prvý útok na zmysly spočíva práve v nej, ale - a to je možno ešte intenzívnejší vnem - nahotou vášne, ktorá je zhubná pre oboch protagonistov a ktorá určuje smer fabuly. Je vzorcom, nedá sa z neho vystúpiť ani ho obísť, pretože by tým utrpela sila celého rozprávania. Kostra príbehu nás možno obzvlášť neprekvapí: pozornosť sa teda sústreďuje na priebeh. Cieľom patológie nie je ozrejmiť anatómiu, ale vysledovať príčiny zlyhania (už známeho) organizmu. A predmetom (divákovho) patologického skúmania je v prípade filmu Korida lásky práve vášeň, choroba s tvárou rozkoše. Nie je dôležité vedieť, prečo postavy konajú tak, a nie inak, prečo prišli o rozum a pud sebazáchovy - vášeň žiadne prečo nepotrebuje. V Koride lásky je jediným reprezentantom moci: vylučuje dokonca antagonizmus muža a ženy. Vzťah Kičiho, ženatého pána domu, a Sady, jeho slúžky a bývalej prostitútky, je vyrovnaný. V područí vášne sú Sada aj Kiči len jej vteleniami: sú rovnako páchateľmi ako obeťami. A aj napriek tomu, že Kiči (Sadinou rukou) na vášeň umiera, je dominancia ženy iba zdanlivá. Sada je len nástrojom vášne a keby bola kulminácia rozkoše závislá od jej smrti, istotne by neváhala svoje telo prepožičať aj na takúto úlohu. Tu je totiž podstatná slasť zo slasti, a nie z utrpenia druhého, ako sa dialo v Salo. Pod vplyvom vášne však akoby obaja hrdinovia strácali kontúry: to ona formuje výraz ich tvárí a determinuje každé konanie. Stáva sa hlavnou postavou filmu. Vťahuje do sveta, kde platia odlišné pravidlá a kde tesne za jej hranicami sídli jedine smrť (kam odchádza Kiči) alebo šialenstvo. Práve z tohto dôvodu Sadin brutálny čin, ktorého sa dopustí na mŕtvom Kičim, nemusíme nutne klasifikovať ako záverečnú exhibíciu zvrátenosti, zneuctenie mŕtveho tela a minimalizáciu človeka na jeho genitálie, ale (iba) ako plynulý prechod do sveta šialenstva.
V oficiálne distribuovanom filme, kde sa vizuálna pornografická doslovnosť splieta s psycho(pato)logickým obsahom, sa však zákonite vynára otázka hanby. Korida lásky zďaleka neútočí iba na telo. Ale keďže je pornografia viac-menej intímnou záležitosťou, je aj pozícia diváka usadeného v temnote kinosály spolu s inými divákmi - až do rozsvietenia lámp zredukovanými na anonymné zátylky - dosť ambivalentná. Je voyeurom, sledujúcim zvláštny trojuholník vášeň-žena-muž, a zároveň oným patológom, skúmajúcim ho z odstupu. Nespoluprežíva, a predsa je scénami z filmu atakovaný. Tak ako sa vášeň stáva aktérom filmu, stáva sa divák meradlom jeho kvality a hodnoty. Divák vstupuje Sade a Kičimu do súkromia, takmer až na dotyk pokožky. Vstupuje na územie obývané milencami, kde niet miesta pre ostych, no zostáva pritom súčasťou vonkajšieho sveta, kam patria i vedľajšie postavy, no najmä záverečný titulkový komentár poskytujúci informáciu o tom, že film bol nakrútený podľa skutočnej udalosti. Vzťah vedľajších postáv k mravnosti (alebo zdraviu?) hlavných hrdinov je však opäť len "vedľajší". Problém hanby k nám vstupuje veľmi matne cez gejše a slúžky v hoteli, kde sa uchýlili Kiči so Sadou, morálku zase stelesňuje Kičiho manželka. Na pôde hotela majú však aj hanba a morálka iný nádych ako vo vnímaní bežného diváka, a Kičiho manželka je až príliš pasívna a bezmocná na to, aby cez ňu problém zaznel výraznejšie. A predsa každá z vedľajších postáv, okrem toho, že posúva vzťah medzi Kičim a Sadou dopredu, predstavuje zároveň privreté dvierka únikového východu z posadnutosti oboch hrdinov. Je priehľadom do inej dimenzie, cez ktorú je možné na film nazerať. Divák tak nezostáva uväznený v pelechu, ktorý si milenci v hoteli budujú zo svojich premiešaných pachov a sekrétov, ale má možnosť zachytiť sa bočných postáv a sledovať vášeň zvonku a predsa stále vnútri filmu - no napokon, aj možnosť sledovať zvonku celý film. Zvoliť si medzi "dopozerať" a "odísť", medzi "podľahnúť" a "odolať", pričom dopozerať nemusí byť znakom podľahnutia...
Motív prizerania sa - spoza poodchýlených dverí alebo celkom otvorene - je pre film Korida lásky príznačný. Pohľad na cudziu lásku spúšťa mechanizmus vášne, nebránenie sa cudziemu pohľadu vášeň priznáva a potvrdzuje, a samozrejme - od toho, ako sa s pohľadom na ňu vyrovná divák, závisí aj prijatie filmu. Korida lásky vyvolala v roku 1977 na festivale v Berlíne škandál. Jej uvedenie do kín po viac ako dvadsiatich rokoch však nie je len skúškou rezistencie divákov, ale aj testom, či je tento film schopný odolať pohľadu kritického a všeličomu privyknutého oka, skúmajúceho, či sú chorobou postihnutí len hrdinovia príbehu alebo sa ňou infikoval aj samotný film...
MÁRIA FERENČUHOVÁ
(Autorka je študentkou scenáristiky)
