Každý bombardér, ktorý vzlieta zo štartovacej dráhy najväčšej americkej lietadlovej lode USS Theodore Rossevelt a smeruje na strategické ciele Miloševičovho režimu, nesie poriadny náklad bômb. Okrem ničivých náloží však má po oboch bokoch zavesené aj rakety, ktoré sú na cieľ na zemi či vo vzduchu navádzané laserom a slúžia väčšinou na pilotovu obranu.

Richard z americkej Virgínie má na lodi veľmi zvláštnu úlohu. "Mojou prácou je nakladanie bômb na bombardér. Väčšinu nakladáme zdvihákmi, lebo bomby sú ťažké, ale rakety pripevňujeme pod krídla aj ručne. Unesú ich štyria muži, ak sú veľmi silní, stačia dvaja. Nemyslím pritom na nič iné, len aby sa nálože správne naložili a pripevnili." Pýtam sa Richarda, oblečeného v sivej kombinéze, s rukavicami na rukách, či nemá pri takej práci strach. "Všetci sme iba ľudia, ale po čase sa dá zvyknúť aj na strach. Bomby sú zapečatené do chvíle, keď ich naložíme na bombardér. Odpečatia sa vo chvíli pripevňovania. Ani vtedy sa nič nedeje. Iba pilot ich aktivizuje počas útoku."

Lenže vidieť toľko bômb a rakiet pohromade, vidieť, ako ich z útrob lode zdvíhajú na palubu špeciálne žeriavy, nie je určite príjemný pocit. Richard ukazuje na začiatok pristávacej dráhy. "Bomby nemôžu vybuchnúť v zbrojnici. Tam je všetko zabezpečené proti explózii. Problém však môže nastať najmä vtedy, ak by pilot v zlom počasí alebo v noci netrafil podľa pravidiel na dráhu. Pristál by kdesi na boku a jeho lietadlo by vybuchlo. Vtedy by bomby prichystané na ďalší bojový let mohli vybuchnúť. Z toho by vznikla reťazová reakcia, ale loď by prežila. Horšie by bolo so mnou a so všetkými, ktorí by vtedy boli na palube. Zatiaľ sa nám počas činnosti vo východnej časti Jadranského mora nič podobné nestalo. Chcem veriť, že sa ani nestane." MICHAL HAVRAN,

na palube lietadlovej lode

USS Theodore Rossvelt