k albánskemu mestu Korce. Po hodine letu mäkko dosadne do trávy, len pár desiatok metrov od tábora Qatrom, v ktorom žijú kosovskí utečenci. Všade čisto, upratané. Ženy pred stanom perú prádlo, deti čakajú na športovú súťaž o ceny. Sabri Ternava, vysoký tridsiatnik s vľúdnym úsmevom, má už odmeny pre deti starostlivo a úhľadne zabalené. Na rozdávanie cien si na seba vzal nový sivý oblek, ktorý dostal po príchode do tábora ako dar. Jeho dve mladé asistentky v džínsoch a vypasovaných tričkách sa tvária spokojne. Okolo šantia deti.

"Na prvý pohľad vyzeráme, ako by sa nič nestalo. Zdanie však klame. Každý z nás má v sebe nezacelenú jazvu, pocit krivdy," vysvetľuje Sabri. Žiadnemu Srbovi by už v živote nepodal ruku. Sú to preňho teroristi, ktorí sa na jeho národe dopustili veľkých zverstiev. Podobné pocity má i dvadsaťdeväťročná blondína, novinárka Violla Islamiová. Pri spomienke na Srbov sa ešte teraz chveje. "Sprosto nás vyhnali. Vraj nech padáme do Albánska, alebo nech sa o nás postará NATO. Ukradli nám pritom všetky peniaze. A takmer zabili mojich mladších bratov. Nech mi len niekto skúsi povedať, že si vymýšľam."

Osudy sú podobné, napriek tomu je však tento albánsky tábor iný než tie v susednom Macedónsku. Napríklad v tom, že každý utečenec môže odísť do neďalekého mesta Korce. I bežný život je tu akosi prirodzenejší. "Tamto! Tých šesť prázdnych stanov. Hovoríme im stany lásky. Po večeroch si ich prepožičiavajú manželia, keď chcú byť osamote. Je to predsa prirodzené," usmieva sa mladá Američanka Marci z Michiganu, jedna z humanitárnych pracovníčok. To by im mnohí utečenci v preplnených macedónskych táboroch závideli! Deti medzitým bezstarostne šantia, striekajú po sebe vodu, aby sa v tom teple trochu ochladili. Malý, asi štvorročný blonďavý chlapček naraz spozornie. "To je i keq." "Ty si zlý!" ukáže nahnevane prstom a uprene sa cudziemu díva do očí. Žiadny úsmev ho za nič na svete neobmäkčí. Po chvíľke sa zase zahĺbi do svojej práce. "Mnohé deti prežili obrovské traumy. Niektoré z nich prišli o oboch rodičov. V tábore žijú napríklad len so staršími súrodencami. Cudzincom neveria. Možno v nich vidia srbských vojakov," vysvetľuje Sabri.

Mladá britská pilotka si nasadí prilbu, motor znovu zaburáca, tráva sa rozvlní a vrtuľník sa odlepí od zeme. V bezpečnej vzdialenosti to sleduje šesť malých chlapcov. S radosťou i ľútosťou v očiach nadšene a do poslednej chvíle mávajú. Žiadny rodičia tam nie sú. Namiesto nich s nimi mávajú len dvaja vojaci.

(ČTK)