Najskôr k slovenskému názvu filmu: Perníkový dedko (USA ‘97, v slovenských kinách od konca mája‘99) nepokladám za najšťastnejší. Originálny názov Gingerbread Man síce skutočne označuje "muža z perníka" (v daných dejových súvislostiach skôr figúrku či panáčika), rozhodne však nejde o nejakého milého sladučkého dedka. Titul, ktorý vznikol pravdepodobne zlým prekladom českého názvu ("dědek" nie je žiaden dedko) zvádza k predstave, že pôjde skôr o rodinnú komédiu ako o temný thriller v štýle film noir. Takže pozor: ak chcete so školopovinnými ratolesťami zakončiť nedeľné popoludnie v lunaparku príjemným relaxom v prítmí kinosály, návštevu tohto "dedka" radšej vynechajte, mohol by vám pekne zabrnkať na nervy. Keď sa filmár formátu Roberta Altmana (Hráč, Prestrihy, MASH) rozhodne prvý raz v živote pre taký spotrebný, kasový žáner, akým je klasický thriller, prirodzene očakávame, že to, čo vznikne, nakoniec až také klasické zasa nebude. V istom zmysle Altman tieto očakávania splnil: nedostatok (na thriller) krvavých násilností, výbuchov, streľby, kaskadérskych kúskov a sexuálnych scén vynahrádzajú (na thriller) nezvyčajne majstrovsky komponované, artistné zábery fascinujúcich exteriérov a interiérov príbehu, ktoré spolu s mimoriadne presne gradovanou, exoticky tajomnou hudbou Marka Ishama vytvárajú sugestívnu čarovnú atmosféru. Režisér a jeho kameraman Changwei Gu naplno využili okolnosť, že sa príbeh odohráva v čase blížiaceho sa hurikánu, ktorý sa ohlasuje neznesiteľným letným dusnom, dlhým výdatným dažďom a prítmím, aby vypukol v besnenie živlov, ktoré sprevádza záverečné besnenie ľudských vášní. Modravo striebristá polotma rozihráva tajomný tanec tieňov, v ktorom predmety v dome dostávajú fantastické obrysy a príroda vonku chápadlá ľudožravého zvieraťa.

Podobne Altman stajomňuje postavy príbehu: kamera pristihuje ľudí, pohybujúcich sa v okolí hlavného hrdinu - špičkového advokáta Ricka Margrudera (Kenneth Branagh) pri zamyslenom, sústredenom a nepreniknuteľnom výraze. Vytvára tak atmosféru záhadného sprisahania. Keďže je od začiatku jasné, že nič netušiaci Rick nie je subjektom, ale manipulovaným objektom niečej hry, ktorej zmysel sa odkrýva len postupne a pomocou drobných náznakov, v jednej chvíli to vyzerá, akoby bol vo filme použitý princíp "vražda v Orient exprese". Totiž, že všetci, ktorí Ricka obklopujú (nech už ide o vernú asistentku z kancelárie, kamaráta súkromného detektíva, záhadnú cudzinku, jej nebezpečného otca, bývalú manželku a ďalších), vzájomne spolupracujú na jeho zničení. Altman sa pohráva s falošnými stopami a o logiku deja sa príliš nestará. Významné motívy často ustupujú iným a strácajú sa. Bez vysvetlenia zostáva motív tajomnej tlupy divých starcov, na ktorej čele stojí "perníkový dedko" Dixon Doss (Robert Duvall). Je to náboženská sekta? Nakoniec sa o nej nedozvieme nič. Tak ako sa nedozvieme nič o živote Dossa.

Ale to všetko by nám neprekážalo, keby majster priviedol príbeh k dychberúcej záverečnej scéne s intelektuálnou pointou. Tu je však, žiaľ, najväčšia slabina Altmanovho filmu. O strhujúcom závere nemôže byť reč: kŕčovito nakašírovaná a zdĺhavá bitka na starej lodi zakončená smrteľným zásahom zo signálnej pištole bola ako z "inej opery". A pointa? Na konci labyrintu prízračných obrazov, veľavravných náznakov, fantómových motívov stojí celkom jednoduchá, prízemná príčina: túžba po dedičstve. Jej "odhalenie" sa podobá na krkolomné pointy televíznych detektívnych seriálov, keď sa kráti minutáž a scenárista musí so všetkým rýchlo skoncovať: naraz sa zjaví stratený závet, vynorí sa odborník na ceny vzácnych drevín a z neba spadnú skutočnosti, ktoré divák nemohol predpovedať ani náhodou. A ako si potom pripadá ten divák, škoda hovoriť.

MARTINA ULMANOVÁ

(Autorka je filmová a

divadelná kritička)