"Kedykoľvek predtým čítala niečo o židoch, vždy mala pocit, akoby jej niekto znovu strkal hlavu do blata," píše Imre Kertész v knihe Kaddiš za nenarozené dítě. Je to aj prípad novej knihy Miloša Žiaka? Román Gold, Zlatko a Zlatoústy predstavuje ďalší kameň pomyselného európskeho Múra nárekov. Preto je ťažké vyhlásiť Žiakovu knihu za dobrú alebo za zlú. "Nechcel som byť žid," napísal Juraj Špitzer. A Imre Kertész: "Človek sám môže rozhodnúť o svojom židovstve." To sú súradnice, v ktorých sa približne pohybuje Žiakova hlavná téma, ktorá zachytáva problém židovstva jeho generácie, medzi normalizáciou a slovenskou súčasnosťou. Žiakovou ambíciou bolo nielen ukázať znepokojivý kontrast medzi dôsledným židovským bytím a jednoznačným, vedomým či nevedomým antisemitizmom, ale aj rozpory v samotnom židovstve. Ako existovať ako žid v tomto svete a v jeho dejinných premenách? Alebo aj: ako sa vyvliecť spod masívneho bremena vyvolenosti, inakosti?

Žiakovi ide o viac než rozkladanie a skladanie historických súvislostí, aj keď nimi svoju knihu zaťažil natoľko, že čaro literárneho rozprávania takmer vytlačili. Nie je mi však celkom jasné, o čo išlo predovšetkým - či o román s jasnou tézou, či o vyčerpávajúci extrakt dôkladne znovuprežutých faktov alebo o beletrizovaný dejepis. Autor si nepochybne sám pre seba potreboval niektoré zážitky prerozprávať, vyhodnotiť, ukotviť v čase, v ríši matematicky bezpohlavných dátumov. Je to pochopiteľné účtovanie s vlastnými privátnymi dejinami. "Návrat k vedomiu o sebe predpokladá asi naozaj zbaviť sa tieňov minulosti, aby vedomie o sebe bolo aj sebavedomím bez nutkania k démonizácii, bez ustupovania pred ňou, bez nenávisti a sebanenávisti, aby miesto vedomého Ja nezaujalo druhotné Ja." Aj Miloš Žiak sa vracia k vedomiu o sebe a chce sa zbaviť nielen tieňov, ale aj nejasností svojho osobného príbehu: temperament ho poháňa k prudkému a úsečnému zaznamenávaniu tejto sebaspytnej očistnej procedúry. Iba nechápem, prečo svoje poznámky nepodrobil prísnejšej destilácii, prečo ich hneď predložil čitateľskej verejnosti. Kam sa podelo prísnejšie vedomie o sebe, a najmä presnejšie vedomie o vlastnom texte? Azda vstúpilo do hry menej vedomé, zatienené Ja? So Žiakovou literárnou stratégiou niečo nie je v poriadku. Najskôr som sa prikláňal k tomu, že si svojím písaním hľadá miesto kdesi v kruhoch faktografickej beletrie, medzi autormi typu Mailera, Capoteho či Doctorowa. Neskôr mi napadlo, že ich možno paroduje a že, podobne ako Lajos Grendel, ignoruje a bagatelizuje estetický vzhľad vety. Ale obidva razy som sa mýlil: Miloš Žiak nezvládol jedno ani druhé a uviazol v pasci nerovnomernosti - niekde je neúmerne schematický, skicovitý a robustný, inde zas, kde by bolo treba viac veľkorysosti, zbytočne opatrný. Chýba v nej priestor pre čitateľskú kreativitu, priestor pre medziriadkové, nie vyslovené, ale práve tým naliehavé obsahy. Potreba mýtizovať, demýtizovať a znovu demýtizovať židovskú identitu v slovenskom prostredí, ale aj v strednej Európe vôbec, zrejme nikdy nevyhasne. Žiakov pokus o súkromné a generačné vyrovnanie sa so židovskou identitou na pozadí normalizácie a ponormalizačných zmien predstavuje nepochybne pozoruhodný intelektuálny výkon. Miloš Žiak nám nestrká hlavu do blata. Ale to nestačí. Najmä ak sme pred ním čítali už čosi iné (ako sa vám páči Elie Wiesel?), nie je ľahké držať hlavu ponorenú do sargasového mora monotónne hučiacich slov. PETER MACSOVSZKY

(Autor je literárny kritik)