Žáner detektívky sa už od svojho vzniku teší veľkej priazni britských čitateľov. Mladý londýnsky spisovateľ Ben Elton (1959) však do širokej škály súčasnej britskej detektívky nezapadá. Jeho v poradí už štvrtý román Popcorn síce v roku 1996 získal cenu Golden Dagger, udeľovanú každoročne za najlepší kriminálny román, ale o klasickú detektívku tu vôbec nejde. Jedným z typických znakov súčasného thrilleru je rozvíjanie rozprávania prostredníctvom samotných páchateľov. V prípade vraždiaceho páru milencov Wayne a Scout to platí dvojnásobne, pretože ich prvoradou snahou je dať o sebe vedieť. Dostať sa do médií. Na zavŕšenie vražednej road movie po Amerike sa im najlepšie hodí stelesnenie najbrutálnejšieho násilia a najväčšej slávy: filmovým Oscarom ocenený režisér postmoderných krvákov Bruce Delamitri. V postave Delamitriho nie je ťažké rozpoznať Quenttina Tarantina, lebo Elton navyše prozaicky využíva jeho mozaikovú štruktúru filmovej narácie. Postavy zabijakov nepôsobia ako modelové charaktery. Našťastie. Pripomínajú komiksové postavičky, pričom Wayne vystupuje ako Dekonštruktivista, ovešaný samopalmi, a Scout ako Barbie, skrížená s Tank Girl. Za jednu z najvydarenejších pasáží románu považujem krátky retrospektívny popis Waynovho detstva a dospievania, kde sú namiesto osôb a zážitkov vymenované sitcomy, ktoré pozerával. V románe sa často vyskytujú scény extrémneho násilia, no Elton dobre vie, že v súčasnosti je naivné pokúšať sa písaním šokovať. Brutalitu ozvláštňuje surovým humorom a odkazmi na splatter, žáner béčkových horrorových komédií. Na viacerých miestach vystrieda prózu technický scenár a nemožno vylúčiť, že sa raz využije pri nakrúcaní. Po poslednej kapitole, keď sa "groteskne skrútené údy mykajú" a policajti zberajú stovky nábojníc, nechýba ani paródia na epilóg. Hoci to znie hrozivo, väčšina Waynových výpovedí, ktorými ospravedlňuje beštiálne chovanie, je pravdivá: "V televízii… je reálny život, taký, aký naozaj je. Každý tam máme rolu, človeče. Žijeme v elektronickej demokracii." Dianie v spoločnosti formujú kamery, zatiaľ čo "starí predstavitelia štátnej moci - policajti, politici, občianski vodcovia - sa môžu len impotentne prizerať z postrannej čiary."

Popcorn sa na našom trhu mohol stať skutočnou udalosťou. Zabránili v tom prekladatelia. Označenie Eduard Krnáč a kolektív pravdepodobne skrýva skupinu pokročilých angličtinárov, ktorí si myslia, že na prekladanie umeleckej literatúry stačí ovládať slovíčka cudzieho jazyka a remeselne ich preložiť do slovenčiny. Podobná prax sa, žiaľ, stala na Slovensku aj v Čechách bežnou a neospravedlní ju ani snaha ušetriť peniaze a vydať komerčne lákavý titul čo najrýchlejšie. Majiteľ neznámeho vydavateľstva P&K zrejme o funkcii zodpovedného redaktora ešte nepočul. Preto radšej Eltonov román vydal v edícii ShockArt, čo má byť asi varovanie pre čitateľa. Kopírovanie anglickej syntaxe, chybné používanie slovenských zámen, nadužívanie tvarov slovesa byť, to sú len niektoré z nespočetných chýb prekladu. Navyše ani autorovi obálky Jurajovi Maxonovi, jednému z našich najlepších ilustrátorov, sa tentoraz titulná koláž maľby a fotky nevydarila. Grafiku knihy ešte zhoršuje vnútorný prebal, vytlačený dokonca priamo z laserovej tlačiarne! Ben Elton o sebe v poznámke napísal, že "šedivie a žije s manželkou v Londýne". Keby vedel po slovensky, z prekladu svojho románu Popcorn by mal sivých vlasov o dosť viac. MICHAL HVORECKÝ

(Autor je spisovateľ a publicista)