Myslíte si, že sa to už všetko skončilo? Neklamte sami seba, prosím. Čaká nás ešte zopár nočných môr. Aj keď juhoslovanská armáda nakoniec prijala podmienky odchodu, môže ešte - a najmä polovojenské jednotky - zinscenovať posledné kolo krvavej masakry pri ústupe. V pätách bude mať UCK - Kosovskú oslobodzovaciu armádu pozbieranú zo zúrivcov, ktorí boli svedkami vrážd svojich kamarátov, znásilnení svojich sestier, deportácií svojich rodín.
ZLO SA ZLOM OPLÁCA
Títo Albánci budú na odplatu páchať zlo. Ale ani pred vojnou by som nebol optimistom, pokiaľ ide o šance obyčajných srbských civilistov v Kosove. V novembri minulého roka som sa spýtal vzdelanej, liberálne zmýšľajúcej Kosovčanky v Prištine, čo urobia so Srbmi v nezávislom Kosove. Pozrela sa na mňa, vyfúkla dym z cigarety a odvetila: "Zabiť ich všetkých?" Bol to iba vtip. Ale teraz to už nie je vtip. Problém spočíva v tom, že veliteľ NATO, generál Michael Jackson, nemá vojsko, ktoré by tomu zabránilo. Aj keby mal sľubovaných 50 000 mužov, nemohol by zabrániť všetkým vraždám z pomsty v každej dedine alebo osade. Keďže sme boli neskutočne pomalí pri budovaní pozemných vojsk, v tejto chvíli nemá armádu, ktorá by sa čo len približovala tomuto počtu. Väčšina Srbov v Kosove však zrejme nebude čakať a utečie spolu so srbskými tankami. To znamená, že samotné Srbsko sa zachveje pod prílevom utečencov a desivých historiek o albánskych ukrutnostiach voči Srbom v Kosove.
Je iróniou osudu, že presne takýmito historkami sa v polovici 80. rokov začal Miloševičov vzostup k moci. Mohli by tentoraz predznamenať jeho koniec? Mohla by preňho kosovská vojna znamenať to, čo znamenala prehra vo falklandskej vojne pre argentínskeho generála Galtieriho? Veru, "galtieriovský efekt" je možný. Vždy som si myslel, že ak by niečo mohlo spôsobiť Miloševičov pád, bolo by to vedomie, že v konečnom dôsledku stratil aj Kosovo. Štátom ovládané médiá však budú neochvejne tvrdiť, že Kosovo ostáva súčasťou Juhoslávie, ako je to formálne pravdou podľa mierovej dohody. A nikto nemôže vyhlásiť, že Miloševič sa nepokúšal Kosovo zachovať. Dokonca, aj keby strata Kosova mala viesť k jeho odstúpeniu, to, čo by nasledovalo, by mohlo byť ešte horšie. Jedným zo srbských politikov, ktorého popularita trvale stúpala už pred vojnou, je radikálny nacionalista Vojislav Šešelj.
Deštrukcia spôsobená bombardovaním by mohla urýchliť vývoj, ktorý už pokročil: ide o úpadok kedysi civilizovanej krajiny na úroveň, kde moc pochádza zo zbrane, kde policajti sú zločinci a jediný zákon, ktorý platí, je zákon džungle. Pred vojnou ešte bolo možné podporovať demokratické názory, nezávislé médiá a ostatné sily snažiace sa o pokojné zmeny v Srbsku. Teraz každého, kto vezme americký dolár alebo britskú libru, obvinia, že berie peniaze od nepriateľa.
PRISKORO NA OSLAVU
Je teda ešte priskoro na oslavu, a už vôbec na prípadné vyhlásenie, že NATO obhájilo svoju česť a že sa ukázalo, ako možno s pomocou modernej technológie vyhrávať vojny výlučne zo vzduchu. Áno, ukázalo sa, že najväčšie kladivo na svete dokáže nakoniec rozbiť orech. (A zhodou okolností nebol srbský oriešok nikdy taký tvrdý, ako sa mnohí nazdávali.) Budeme však mať do činenia s následkami vedenia takejto vojny - bombardovania srbskej infraštruktúry z výšky 5000 metrov - v nasledujúcich rokoch.
Prirodzene, že následky budú najviditeľnejšie v samotnom Kosove. Ľudia pracujúci v postihnutých oblastiach na celom svete hovoria o "komplexných ohrozeniach", čo znamená situácie, kde musia vojenské a iné medzinárodné organizácie a humanitárne agentúry spolupracovať pri riešení celého komplexu vzájomne súvisiacich problémov - od prísunu vody, potravín a liekov až po budovanie demokracie. Žiadna krízová situácia nie je zložitejšia ako táto. Kosovská spoločnosť je, našťastie, nezvyčajná: ešte vždy je založená na širšej rodine a do istej miery na klanoch, so silným kódexom vzájomnej podpory a schopnosti improvizovať - také čosi už v rozvinutejších spoločnostiach nenájdete.
Podľa mňa sa Kosovčania vrátia a prežijú. Mierová dohoda však tiež zabezpečuje budovanie "demokratických inštitúcií samosprávy" pod záštitou medzinárodnej dočasnej správy. V súčasnosti je kosovské politické vedenie beznádejné rozdelené. Starý pacifistický vodca Ibrahim Rugova, samozvaný kosovský Gándhí, sa veľmi zdiskreditoval tým, že vystúpil v srbskej televízii s Miloševičom, zatiaľ čo jeho ľudí vraždili a deportovali. Premiér v exile má väčšinu peňazí od Kosovčanov žijúcich v zahraničí. Existuje tu vedenie Kosovskej oslobodzovacej armády, jeho väčšina je v Albánsku, a velitelia v samotnom Kosove. Potom sú tu liberálni intelektuáli z Prištiny, zúfalo hľadajúci svojho Havla či Mandelu. Dokonca, aj keby sa podľa doterajších návrhov hlavami medzinárodnej správy mali stať Paddy Ashdown či Carl Bildt, kľúč ku kosovskej budúcnosti treba hľadať v kvalite tohto miestneho vedenia.
STAROSTI SUSEDOV
Albánsko je štátom v stave blízkom anarchii, otriasajúcom sa pod vplyvom pol milióna krajanov. Macedónsko sa zúfalo usiluje dostať utečencov späť do Kosova, aby obnovilo vlastnú nesmierne krehkú rovnováhu medzi slovanskými Macedóncami a albánskymi Macedóncami. Jeho hospodárstvo inkasovalo nesmierny úder. Čierna Hora, formálne ešte vždy súčasť federatívnej Juhoslávie, je stále v srbskej "jame levovej" a má potenciálne demokratickú vládu, ktorá veľmi potrebuje našu podporu. Bulharsko, ktoré pozoruhodne podporilo akcie NATO napriek odporu veľkej časti obyvateľstva, teraz dychtí po nejakej odmene. A aj jeho ekonomika je na pokraji krachu. Skrátka, všade okolo Kosova sú veľké problémy v dôsledku vojny - a ľudia na nás hľadia v očakávaní riešenia.
Posledný nový sused bude Srbsko. Srbskí demokrati tvrdia, že kľúčom k budúcnosti celej oblasti je demokratické Srbsko. Majú, prirodzene, pravdu. Ako som však už naznačil, takéto vyhliadky sa vojnou veľmi nezlepšili. Treba si priznať, že najpravdepodobnejším obrazom je trpké, odmietavé Srbsko, plné predstáv o hrdinských obetiach a snov o pomste - niečo ako medzivojnové Maďarsko posadnuté myšlienkou na územia, o ktoré prišlo Trianonskou dohodou, alebo balkánska verzia weimarského Nemecka. Potýkať sa s takýmo štátom vyžaduje rovnako účinnú kontrolu, založenú na vojenskej sile - to je práca pre NATO, ako aj vytvorenie politického prostredia, v ktorom by obyčajní Srbi postupne ocenili, že existuje aj lepšia alternatíva. To druhé je úlohou pre EÚ. Minulotýždňový kolínsky summit EÚ bol venovaný prevažne problému Kosova. Bude však treba viac než vyhlásenia zo summitu, aby sa na miestach ako Albánsko, Macedónia a Čierna Hora udiali skutočné zmeny. Budú potrebné peniaze a politika pomalých krokov.
SLABINA DEMOKRACIÍ
"Hlavne vďaka vedeniu zahraničných vzťahov," napísal francúzsky mysliteľ 19. storočia Alexis de Tocqueville, "mi demokracie pripadajú rozhodne horšie než ostatné vlády… Demokracia môže iba s veľkými ťažkosťami regulovať detaily dôležitej akcie, držať sa pevného plánu a rozpracovať jeho uskutočnenie napriek vážnym prekážkam." Problém sa od jeho čias iba zhoršil, keďže demokratickí vodcovia sa stále točia ako veterní kohúti pod vplyvom najnovších prieskumov verejnej mienky. Momentálnou úlohou na Balkáne je dokázať, že sa Tocqueville mýlil. Hrozné na Tocquevillovi však je, že má skoro vždy pravdu. No, všetko je raz prvý raz.
TIMOTHY GARTON ASH
(Autor prednáša na Oxfordskej univerzite)
