kolóny utečencov a rakety, ktoré si pomýlili cieľ. Ak prijmeme názor, že zvíťazili všetci, treba dodať, že každý vyhral iba to, čo sa vyhrať dalo. Ak naopak povieme, že všetci prehrali, nikto neprehral úplne.

Miloševič prezentuje ako víťazstvo, že Kosovo zostane súčasťou Juhoslávie, ktorá "prispela k úsiliu vytvoriť multipolárny svet, ktorý je protikladom sveta diktátu sily z jedného centra". Hovorí, že priviedol na scénu OSN, tejto organizácii a jej jednotkám, že zveril ochranu bezpečnosti ľudí v Kosove. Zrejme to od začiatku chcel, ale kým neprinútil OSN prijať mierový plán pre Kosovo, musela mier zabezpečovať jeho armáda. Sú to krkolomné argumenty. Pravde podobnejšie je konštatovať, že Miloševičovým cieľom bolo spôsobiť kosovským Albáncom čo najväčšie utrpenie a čo najviac ich z Kosova vyhnať. V miere, v akej sa mu toto podarilo, je víťazom a to víťazstvo sa bude zmenšovať s každým Albáncom, ktorý sa do Kosova vráti a s každým Srbom, ktorý sa rozhodne Kosovo opustiť.

NATO považuje za svoje víťazstvo fakt, že do Kosova sa bude môcť vrátiť jeden a pol milióna ľudí, ktorí museli za ponižujúcich (alebo strašných) okolností opustiť svoje domy a byty. K tomu však treba povedať, že sme nedokázali zabrániť tomu, aby Miloševič Kosovo (hoci, zdá sa, iba dočasne) "vyčistil". Skutočným víťazstvom aliancie je fakt, že riskantné rozhodnutie podporiť nefungujúcu diplomaciu silou podporila verejnosť, resp. jej väčšina. Aj toto víťazstvo sa môže v budúcnosti zmenšiť, ak sa Miloševičove tanky vynoria inde, alebo ak zločiny zostanú nepotrestané a napríklad v záujme kšeftu sa obrana ľudských práv vráti na vedľajšiu koľaj.

Podľa toho, ako sa bude situácia v Kosove vyvíjať, budeme v budúcnosti môcť povedať, ako je to s víťazstvom, respektíve prehrou tých, ktorí boli skutočnými obeťami konfliktu. Prečítame si to z ich tvárí. To, o čo v tejto vojne šlo Miloševičovi, vie on, a väčšina z nás to sotva pochopí. Nám išlo o to, aby sme v očiach ľudí, ktorí sú rovnakí ako my (nemajú potrebu proti niekomu bojovať a chcú normálne žiť), nevideli slzy. Zatiaľ čo v Belehrade sa na uliciach oslavuje víťazstvo, my ho budeme môcť osláviť až vo chvíli, keď sa ľuďom vyhnaným z Kosova vráti do tvárí úsmev. Dovtedy sa nič nekončí a niet čo bilancovať. IVAN HOFFMAN, Praha

(Autor je komentátorom ČRo 1)