IRENA PAVLÁSKOVÁ - narodila sa 28. januára 1960 vo Frýdku-Místku, absolvovala katedru dokumentárnej tvorby na FAMU v Prahe. Filmografia: Kde jste, Boží bojovníci (1980, školský film), Jsme spokojeni (1981, školský film), Corpus delicti (1982, školský film), Masakr (1983, školský film), Svět mýdlových bublinek (1985, absolventský film), Čas sluhů (1989), Corpus delicti (1991), Nesmluvená setkání (1995, TV), Život herečky Jiřiny Jiráskové (1995, dokument z cyklu Genus pre Febio), Jak se žije hokejovým legendám (1997, dokument pre Febio), Čas dluhů (1998). Jej manželom je skladateľ Jiří Chlumecký, ktorý skomponoval hudbu pre všetky tri vyznačené celovečerné filmy.
Rok 1989 zastihol Irenu Pavláskovú ako čerstvú debutantku, ktorej prvý celovečerný film Čas sluhů úspešne podnikol sociálnu sondu na prelome dejinných zmien a Ivane Chýlkovej stelesňujúcej despotickú Danu ovládajúcu svoje okolie pomohol k métam českej hereckej elity. Po deviatich rokoch režisérka vlani nakrútila voľné pokračovanie Čas dluhů, a hoci stále prítomné postsocialistické podobenstvo v snímke aspoň sčasti reprezentuje heslá vyvolávajúca hŕstka pohrobkov komunizmu, reálny podtext príbehu dvojice autoritatívnej Dany a jej submisívneho manžela Milana v podaní Karla Rodena sa výrazne posunul ku crazy komédii, miestami bez varovania opäť prerastajúcej do bizarnej reality. "Možno ani sama neviem, ako to pomenovať. Či ide skôr o čiernu komédiu s vážnymi psychologickými prvkami, alebo je to vážny psychologický film s prvkami čiernej komédie. Obidve roviny sa prelínajú a mám pocit, že to iba zodpovedá rytmu nášho života. Takisto nie je žánrovo čistý. V posledných rokoch sa v ňom neuveriteľne prelína realita, ktorá má opodstatnenie a ktorá sa dá očakávať, s úplne iracionálnymi vecami, o akých by sme neverili, že sa môžu stať, a napriek tomu sa dejú. Je otázka, či sa budeme nad tým radovať, alebo smútiť. Chvíľku je život vážny, vzápätí nevážny, chvíľku na smiech a vzápätí na plač. Záleží od pohľadu, ktorým sa naň pozrieme. Veci sú nevyvážené, absurdné sa prelína so všedným, životné roviny do seba zapadajú aj nezapadajú. A to som vniesla do filmu," hovorí pre SME autorka námetu, scenáristka, režisérka i producentka Irena Pavlásková. Ústredný pár obkolesený postavičkami s rovnako poznamenanými charaktermi si podľa vlastných slov vypožičala, aby spracovala voľnú fantáziu na tému, kam až môžu dospieť deformované vzťahy. "Pokúsila som sa zaznamenať mechanizmus narastajúceho zla. Znovu má radosť z toho, že škodí a živnú pôdu mu robí druhá strana, ktorá sa mu nepostaví do cesty. V Čase sluhů malo zlo vážny rozmer a v Čase dluhů už má zúfalú podobu. Stále nepríjemne kope okolo seba, ale kedykoľvek môže prerásť do skutočnej hrôzy. Hlavný hrdina sa chce vymaniť z dlhotrvajúceho falošného vzťahu, ktorý ho nútil ku kompromisom. Vždy sa pred sebou vyhováral, že to robí pre dobro veci, a pritom neustále cúval sám v sebe. Až nakoniec nemôže ísť ďalej a pokúsi sa o vzburu. Tá je však hlúpa a prehnane agresívna."
V popredí filmu je Milan, ktorý aj pri dominantnom postavení manželky dosiahol kariéru obchodného zástupcu v Maroku. Diplomatický post musí opustiť po búrlivej rodinnej hádke a končí na psychiatrii, kde sa zoznámi s mladou psychologičkou Táňou, ktorú hrá speváčka Lucie Bílá. Dana sa však svojej hračky len tak ľahko nevzdáva. Nedokáže zabudnúť na ponižujúce útrapy pod rukami psychicky sa zviechajúceho muža, ktorý jej vrazil hlavu do televízora. Zábery, nad ktorými sa pozastaví rozum diváka, absolvovala v prvých týždňoch tehotenstva. Na otázku, či herci mali pochopenie pre podobné extrémne scény, a na pripomienku, že Chýlková asi predsa len chvíľku uvažovala, keď zistila, že bude musieť chodiť po dome s televízorom na hlave, režisérka reaguje takto: "Od začiatku bolo jasné, že nasadzujem absurdnú rovinu. Celkom iný štýl a zveličenie. Samozrejme, že by tak nemohla chodiť po byte, pretože by bola už dávno mŕtva a najskôr by tú obrazovku hlavou vôbec neprerazila. Je to jednoducho priznaná čierna komédia. Veci tragické sa môžu zvrtnúť do grotesky a vzniknuté napätie sa prečistí." Na civilné herectvo Lucie Bílej, ktorá sa z neskrotne temperamentného diabla, dračice a vampa prevtelila do nežne emotívnej ženy, by vraj mohla skladať ódy. "Uchvátila ma ako profesionálka. Zatiaľ čo iné postavy mohli uplatniť expresívne herectvo, ona hrala svoje jemné pocity a nuansy úspornými prostriedkami. Nemala šancu rozbaliť širokú škálu, bola ladená do jedného tónu a dokázala sa v ňom pohybovať. Zahrala to krásne," vraví Pavlásková. Prečo potom namiesto žánrovo nečistej spleti nenakrútila jemný psychologický film? "Bola som slobodná a sama som sa hrala. Vždy som bola proti takzvaným malým príbehom v emóciách, kde je všetko normálne a pochopiteľné. Viem o sebe, že ulietavam v emóciách, ale naschvál sa nekrotím a neusmerňujem. Hovorím si, preboha, veď filmy nemôžu byť jeden ako druhý. Mali by odrážať subjektívne videnie tvorcu, aj keď sa s ním ostatní nemusia stotožniť. Navyše, nič nie je uletené len preto, aby to bolo uletené. Myslím si, že dokážem svoje emócie racionálne vysvetliť. Keď tvorím, popustím uzdu svojim predstavám a poddávam sa im, ale potom som schopná svoju fantáziu korigovať a nechať ju prejsť racionálnym sitom," vysvetľuje. Na rozdiel od kontroverzného prijatia kritiky českí diváci slobodu režisérskeho prejavu oceniť dokázali. Minimálne návštevou kina, keďže od premiéry 1. októbra 1998 do konca mája 1999 film v ČR videlo viac ako 220 000 ľudí. Na Slovensku zatiaľ Čas dluhů od marcovej premiéry dosiahol hranicu 6000 divákov. Spoločnosť Tatrafilm sa rozhodla v najbližších dňoch ho nasadiť do letných kín.
DALIBOR HLADÍK
