Neprijatie Slovenska do prvej skupiny uchádzačov o členstvo v Európskej únii sa interpretuje ešte aj teraz len ako výsledok svojrázneho uplatňovania demokracie s dominujúcou charakteristikou teroru väčšiny. Vstup našej krajiny do modernej Európy nie je to isté ako prihláška malého podnikateľa do golfového klubu. Snahu dostať sa medzi európsku elitu nemožno porovnávať s predstavami puberťákov, ktorí si zapália cigaretu, mysliac si, že okolie ich bude považovať za dospelých. Z neprijatia Slovenska do prvej skupiny uchádzačov sa postupne, kto vie nakoľko zámerne, vytvoril mýtus politickej hry.
Európska únia je však okrem iného aj spoločný trh, jednotná mena, voľný pohyb kapitálu a pracovnej sily. Medzi základné kritériá na členstvo v únii patria existencia trhovej ekonomiky a schopnosť vyrovnať sa s konkurenciou a trhovými silami. Tvrdiť o týchto kritériách, že znamenajú diktát, je rovnaká hlúposť ako projekty plánovačov o šťastnej budúcnosti bez práce.
Vytvorenie normálne fungujúceho trhu v slovenskom hospodárstve je priorita, lebo nefunkčný trh má hodnotu hračiek v byte starého mládenca. Európska únia nevnucuje návody na použitie, vytvorila ich civilizácia, a akokoľvek nedokonalé, sú to najlepšie, čo má ľudstvo teraz poruke. Zdá sa však, že princípy fungovania trhu sa na Slovensku vnímajú rovnako ako inštrukcie na používanie domáceho spotrebiča, teda vtedy, keď zlyhajú všetky ostatné pokusy pochopiť, ako mašinka pracuje.
Reforma ekonomiky sa nemôže stať reformou socializmu, keď pre nič iné, tak preto, že socializmus je nereformovateľný a trh mu vonia rovnako ako ruská kozmetika z päťdesiatych rokov. Uplatniť trhové princípy znamená správať sa normálne. Psychiatri síce tvrdia, že hranice normality sú pohyblivé, ale ekonómovia vedia, že trh postavený na výnimkách z pravidiel, na regulovaní cien, obmedzovaní súťaže... jednoducho nie je trh, akokoľvek pôsobivé a podmanivé prívlastky mu politici prisúdia. Trh bude aj sociálne, aj ekologicky orientovaný, len ak bude rešpektovať slobodu podnikania, súkromné vlastníctvo a súťaž bez administratívnych obmedzení, ktoré vyjadrujú iba záujmy silných skupín.
Programu ozdravenia, ktorý nedávno ponúkla vláda ako riešenie na vytvorenie stability, sa vyčíta nedostatok rozvojových impulzov. Vláda naozaj nesľúbila, že sa postará o všetkých a o všetko. Dobre, že to neurobila, lebo neponúkla dôvod na emigráciu. Program ozdravenia je sám impulzom. Vznik makroekonomickej rovnováhy, teda odstránenie možnosti žiť nad pomery, môže vytvoriť podmienky na zmenu pseudotrhu na normálny trh. To nie je málo. Program ozdravenia nie je návod na použitie, možno práve preto by ho mali ľudia čítať.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
Autor (1952) je reportérom
týždenníka TREND
a biznismagazínu DUEL.
