Taliansky herec Michele Placido, ktorého meno na pamätnej tabuľke od nedele zdobí zábradlie Mosta slávy festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach, má vo svojich 53 rokoch za sebou 53 filmov. Žiadny z nich mu však nepriniesol toľko slávy ako štyri série televízneho seriálu Chobotnica a diváci si ho dodnes pamätajú ako komisára Corrada Cattaniho zápasiaceho s chápadlami talianskej mafie. Ako s úsmevom tvrdí, sám má trestný register čistý. Sláva mu doma, vraj v krajine založenej na závisti, postavila do cesty iba drobné príkoria, väčšie nepríjemnosti s políciou nikdy nemal. S výnimkou pokút za jazdu automobilom, alebo z čias, keď novinári na prvých stránkach rozmazávali prípad jeho neodborne vyhĺbenej žumpy pri dome, ktorý si postavil. Viac však stavia na svojich hereckých i režisérskych kvalitách a predovšetkým na skúsenostiach divadelného herca. Bez snahy o urážku totiž všetky ostatné filmárske profesie kladie o stupienok nižšie.
m Na jednej strane ste herec, na druhej režisér. Navyše, herec filmový, televízny i divadelný. Kde sú podľa vás styčné body týchto rovín a v čom sa rozchádzajú?
„Spoločné body, to je radosť z tejto práce. Jednoducho, že vôbec môžem vykonávať svoje povolanie. Robiť veci, ktoré sú čoraz väčšmi zviazané s poctivosťou. Nejde len o umeleckú hodnotu. Dá sa povedať, že toto je dar od Boha. Ale môžeme do toho ešte vložiť svoju dobrú vôľu a profesionalitu. A čo tieto práce rozdeľuje? Niekedy mám pocit, že ani nejdú dokopy. Je jasné, že herec má svoje fyzické problémy a neurózy, ktoré často vyvolávajú zmätok v tvorbe. Režisér potom musí dať všetky veci do poriadku. Musí zaviesť pravidlá hry. Poriadok v kreatívnom neporiadku. Keď sám režírujem, usilujem sa nebyť hercom vo svojich filmoch. Najmä preto, lebo si myslím, že obidve veci sa nedajú robiť naraz. Urobil som to iba raz - vo filme Meštiacky hrdina, ktorý premietali práve na festivale Art Film.“
m Keďže sa vo vás spájajú obidve profesie, dokážete ako skúsený herec občas skritizovať režiséra, ktorého remeslo takisto poznáte? A naopak, ste z pozície režiséra náročnejší na hereckých kolegov?
„Budem hovoriť o hercovi Placidovi. Vo všeobecnosti, divadelný herec tvorí spolu s ostatnými kolegami a režisérom od prvého dňa, keď sa mu dostane do ruky scenár. Spolu sa trápia a vytvoria niečo mimoriadne. Je to veľmi starý druh remesla. Prichádza tam k spojeniu, vzniká spoločenstvo ľudí. Celá táto činnosť sa dá pokladať z určitého hľadiska za prácu. Vo filme - aj tu sú, samozrejme, výnimky, ale vo väčšine prípadov existuje špekulácia s umením. Predovšetkým by všetci radi nakrútili film, ktorý by veľa zinkasoval. Už to pokazí celú prácu. Na prvom mieste je producent. Potom režisér, ktorý sa musí skláňať pred hviezdou a vylievať si zlosť na mladom obyčajnom hercovi. V takom prípade už nejde o mystickú prácu zo strany režiséra, ale reakcionársky, doslova až fašistický prístup.“
m Ak tomu mám rozumieť, vy sa hercom neklaniate ani si na nich nevylievate zlosť.
„Poviete mi, prečo som potom filmový režisér, však? Predovšetkým sa usilujem preniesť do filmu svoje skúsenosti z herectva v divadle. Veľmi často pracujem s hercami už pri vytváraní scenára. Postupne, ako píšeme scény, sú informovaní o tom, čo sa bude diať s ich postavou. To je princíp, ktorý sa deje zriedkavo. Vo filmoch som zveril úlohy aj postavám, ktoré potom takisto hľadali svoje charaktery a samy sa podieľali napríklad na výprave. A takýmto spôsobom sa snažím premiešať pravidlá z divadla a tvorby filmu. Samozrejme, prináša to výhody a môžem s pýchou povedať, že herci z mojich filmov získali v Taliansku tie najvyššie ocenenia. Pravdaže, mohol by som hovoriť o mnohých problémoch. Ako napríklad nájsť akýsi druh štruktúry a filmového štýlu, ktorý by bol skutočne môj. Ale dôverujem si. Hoci mám 53 rokov, režisérsky sa cítim na začiatku.“
m Sú herecké typy, ktoré preferujú film pred divadlom. Aj z tých finančných dôvodov, o ktorých ste hovorili. Prečo herec podľa vás potrebuje divadlo?
„Za svoje filmy som nikdy nezarobil veľa peňazí. Opäť spomeniem film Meštiacky hrdina. Veľmi ťažký príbeh o mafii a politike, o hnutí čistých rúk. O advokátovi, ktorý obžaluje ministra a potom ho americká mafia zavraždí. Skutočne to bol náročný film a spolu s hercami sme vedeli, že zaň nezožneme slávu a ani na ňom nezarobíme. Tlač však rozpútala obrovskú diskusiu o celom prípade, o problémoch s justíciou. Považujem takýto film za veľmi dôležitý a zaujímavý. A preto verím v morálnu silu divadla vo filme.“
m Talianskou kinematografiou a vašou filmografiou obzvlášť akoby večne zmieta problém vzťahu politiky a justície. Možno je to zveličená špekulácia, ale kontroluje mafia prípravu podobných filmov? Ak už nie pri samotnom príbehu, tak, dajme tomu, v producentskej oblasti?
„Sem-tam sa ktosi pokúsi urobiť špekulatívny film na túto tému. Ale hovorme o skutočnosti. Keď som nakrúcal štvrtú sériu Chobotnice, mnohí politici si vydýchli a uľavilo sa im. Určitým spôsobom bola moja postava niečo viac ako scenár. Akoby povedala čosi viac ako samotný príbeh. Taká morálne silná osobnosť vtedy v Taliansku nebola. A práve toto vyvolávalo strach i nádej zároveň. Taliani by si mohli začať myslieť, že nejaký Cattani existuje. Nie náhodou takých ľudí ako on mafia odstraňovala.“
m Politická téma je klzkým ľadom aj z hľadiska filmárskeho, scény môžu vyznieť trápne a nerealisticky. Ako také chúlostivé reálie študujete?
„Máme v Taliansku veľmi dlhú tradíciu režisérov ako Francesco Rossi či Damiano Damiani, ktorí už roky predtým pracovali s týmto materiálom. Aj Oliver Stone vo svojom filme o Kennedym vzdal poctu Rossimu a ocenil jeho dielo. O politickej kinematografii bolo napísaných veľa kníh a vznikol aj určitý prúd myslenia. V Taliansku dokonca máme takzvané antimafiánske akty. Je to akýsi denník toho, čo sa udeje. Spisy sú archivované na ministerstve vnútra a každý Talian do nich môže nazrieť. Aj my občas, keď nakrúcame film, tam ideme a aktualizujeme svoje poznatky. A niekedy sa to dá aj z novín.“
m Takže zasahuje mafia do výroby filmu, alebo nie? Určite chce byť vykreslená minimálne v objektívnom svetle.
„Všetky tie politické, justičné a aj filmové prepojenia, o akých sa nám ani nesníva, sme v Taliansku aspoň schopní pomenovať mafia. Slušní Belgičania tak svoje problémy s potravinami určite nikdy nenazvú. Musím však povedať, že v poslednom čase sa situácia v Taliansku podstatne zlepšila. Mafia už má strach sa hýbať, pretože obyčajní ľudia sa neboja vyjsť do ulíc. Nie ako voľakedy na Sicílii. Ale stále sa treba báť, pretože mafia má tisíc tvárí. Nevieme, kde je teraz.“
m Ak nebudeme hovoriť o štúdiu spisov, dostávate sa počas prípravy filmu do styku aj s príslušníkmi polície? Skúsim sa spýtať, či aj s členmi mafie.
„Stretol som sa s mnohými policajtmi. Pri nakrúcaní Chobotnice sme mali odborníkov, ktorí dopodrobna skúmali priestor. Robili veľmi dôkladný prieskum prostredia. V krajine, najmä na Sicílii, bolo určité veci cítiť vo vzduchu. V obchodoch aj v bankách ste okamžite cítili, že tá fasáda nie je veľmi čistá. Išli ste na večeru s politikmi a vedeli ste, že za ich správaním niečo je. V niektorých prípadoch sme dokonca vďaka polícii boli v kontakte s druhom mafiánov, ktorí sa priznajú a do smrti žijú pod ochranou. Pochopiteľne, museli sme zachovať ich anonymitu. Porozprávali nám, že napríklad aj karabinieri v mnohých prípadoch spolupracovali s mafiou. Mali sme k dispozícii tajné usvedčujúce nahrávky o vzťahoch medzi mafiou a politikmi. Dovolili mi ich vypočuť, ale nemohol som si ich nahrať.“
m V Chobotnici ste stvárnili človeka mimoriadne nebezpečného pre mafiu. Cítili ste sa tak chvíľami aj v súkromí?
„Vedia, že keď film o mafii nenakrútim ja, urobí to niekto iný. Je dosť takých filmárov. Taliansko je z tohto pohľadu zvláštna krajina. Má veľa chýb, ale zároveň to v ňom politicky i sociálne kvasí. Dodnes existuje napríklad problém červenej brigády, mladých ľudí, ktorí snívajú o komunistickej revolúcii. Hoci vieme, že už asi nikto na svete si neželá komunizmus. Chcem povedať, je to krajina takisto tisícich tvárí. Ale na niečo je to aj dobré. Niekto by možno rád zakričal - poďme do Švajčiarska, do nejakej pokojnej krajiny, dosť už bolo Talianska. No niekto ďalší mu povie - čo už len môže produkovať také Švajčiarsko? Iba syr a hodinky.“
m Aký je to pre herca pocit, keď mu jediná televízna postava zatieni slávu iných, možno charakterovo výraznejších rolí?
„Stáva sa to. Ale človek musí aj tak ďalej robiť. Priznám sa vám, mojou kultúrou je práca. A potom už nemyslím na to, že sa musím svojou prácou zapísať do histórie. U nás sa hovorí - zomrie muž, skončí sa meno. Ale myslím si, že zúčastniť sa na živote a na jeho kráse, kým je niekto živý, si vyžaduje vášeň. Ľudia sa potom sami rozhodnú, čo je lepšie a čo bolo horšie. A to lepšie sa vždy dostane na povrch. To viem. Som si tým istý.“
m Čo je vašou kultúrou v týchto dňoch?
„Teraz pracujem na komédii, preto mám zafarbené svoje šediny. Necítim sa v tom dobre, ale kvôli filmu to musím vydržať. Hrám tam totiž - pre zmenu - mafiána, ktorý si rád farbí vlasy a stále sa opaľuje. Je to taká odporná postava. A mám aj projekt, na ktorom mi veľmi záleží. Prekliato sa usilujem urobiť film o našom majstrovi jazyka Dante Alighierim. Je však ťažké urobiť kostýmový film a zároveň zachovať čistú poéziu. Bolo by to niečo nakazené. Pracujem preto na predstave zobrať si len poetickú, filozofickú koncepciu a preniesť ju do dnešnej doby. Dante a Beatrice. Láska, čistota a vznešenosť, ktorá je nadpozemská. Toto by som veľmi rád urobil, ale bude to poriadne ťažké.“
m Na Moste slávy ste povedali, že ak sú ceny spojené s predmetmi, darujete ich svojim priateľom a blízkym. Tabuľku zo zábradlia asi nesnímete, ale prevzali ste zároveň jej menšiu sklenenú kópiu. Komu poputuje?
„Určite niekomu z priateľov alebo rodiny. Napríklad sestre, u ktorej mám istotu, že ju bude žiarlivo strážiť. Keď potom prídem za svojimi synovcami a neterami, s ktorými sa stretávam na Vianoce a Veľkú noc, budem sa môcť spolu s nimi z ceny potešiť, lebo ju nájdem v rodine. Takže teraz som sa rozhodol - tabuľku z Art Filmu venujem svojej staršej sestre Rite. Pretože ona bola prvá, ktorej som sa zdôveril, že sa raz chcem stať hercom.“
DALIBOR HLADÍK
