ť pravidelnou jazdou na koni. Až do presunutého ceremoniálu, ktorý na zábradlí Mosta slávy napokon absolvoval včera popoludní, však zostal v hoteli a ranný výlet do krytej jazdeckej haly v neďalekých Motešiciach sa nekonal. Aj napriek tomu, že si z domu priniesol vlastné sedlo. Nevedno, či to mala na svedomí ochutnávka becherovky, keďže s alkoholom v krvi sa podľa vlastných slov na koňa neodváži. „Mám doma arabského koňa, na ktorom každý deň jazdím a udržujem si vďaka tomu svoju vnútornú disciplínu. Nemôžem si večer nikdy ani len otvoriť fľašu vína, lebo viem, že ráno musím ísť do stajne,“ tvrdí. Legenda poľského filmu je tvrdá nielen na seba, ale aj na súčasnú hollywoodsku kinematografiu. „Kamkoľvek prepnem televízor, vidím len hlúpy americký seriál. Preto môžem povedať, že príliš nesympatizujem so Spojenými štátmi. Nezaslúžia si, aby všade prezentovali to hovno, ktoré vidíme. Tak, ako si sovietska kinematografia svojho času nezaslúžila toľko zlých filmov, ktoré k nám v predchádzajúcich rokoch chodili do kín,“ hovorí. Na roky, keď v kinách ešte dominovala produkcia z východu, sa však sám sťažovať nemôže. Boli totiž obdobím jeho najväčšej slávy. Už ako študent herectva na divadelnej škole vo Varšave dostal prvé filmové príležitosti. Debutovú v roku 1964 od režiséra Janusza Nasfetera v snímke Ranený v lese, kde stvárnil postavu odbojára počas druhej svetovej vojny. Hneď ďalšia úloha bola v jeho kariére kľúčovou - o rok neskôr ho do filmu Popol a diamant obsadil režisér Andrzej Wajda a Olbrychski sa stal jeho dvorným hercom v desiatich dôležitých dielach. Nasledovali filmy Boxer, Všetko na predaj, Pán Wolodyjowski, Potopa, Plechový bubienok, Neznesiteľná ľahkosť bytia, Dekalóg, Pokrvné puto či Barbier zo Sibíri a ich prostredníctvom spolupráca s Krzysztofom Zanussim, Krzysztofom Kieslowským, Volkerom Schlöndorffom, Claudom Leloucheom, Maurom Bologninim alebo Nikitom Michalkovom. Dodnes hral približne v 150 filmoch. Päť bolo nominovaných na Oscara a tri ho aj získali.
Daniel Olbrychski (54) má za sebou rad účinkovaní na divadelných scénach vrátane Paríža, kde si nedávno zahral so Gérardom Depardieuom. Vo varšavskom divadle hrá asi päťkrát do mesiaca v klasickej poľskej komédii. „V mojom veku som rád, že môžem niečo urobiť aspoň dvakrát ročne. Som však prekvapený, že mám aj päťnásobne viac ponúk,“ vraví o svojich filmových projektoch. V auguste má začať nakrúcať s talianskym režisérom Damianom Damianim, ktorý po jeho boku obsadil Fanny Ardantovú a Bena Kingsleyho. Rolu vo svojom pripravovanom filme mu ponúkol aj slovenský režisér Jozef Holec. „Veľmi zriedkavo podpisujem prácu režisérovi, s ktorým sa nepoznám. Som dosť zámožný človek, takže nepotrebujem hrať pre peniaze. Ale Holec mi zaimponoval, a keď pôjde všetko dobre, možno začneme tento alebo na budúci rok,“ hovorí Olbrychski. Sám sa charakterizuje ako neuznaný športovec, ktorý si nenaplnil svoj sen byť olympijským víťazom. „Nikdy som síce nevedel presne, v ktorej disciplíne. Hral som hokej, box, šermujem, jazdím na koni. Každý rok som menil športovú disciplínu. Keď je muž neverný, zle sa to skončí. Tak som ani ja v žiadnom športovom odvetví nedosiahol majstrovstvo. Nezostalo mi nič iné, iba o tom rozprávať.“ Zatiaľ čo v športe možno určiť víťaza podľa toho, kam doskočil a za aký čas dobehol, v umení sa to nedá. „Športovcom preto dodnes nesmierne závidím. Rozhodnúť o tom, ktorý herec je viac a ktorý menej obľúbený, je vždy subjektívna záležitosť. Naozaj neviem, či som lepší ako nejaký iný herec. Ale to, že susedná krajina mi vyjadrí takéto uznanie po 35 rokoch mojej práce, si nesmierne vážim. Je to pre mňa niečo mimoriadne,“ dodal pri preberaní ocenenia na festivale Art Film.
DALIBOR HLADÍK
