Rakúsky maliar Adolf Frohner nie je pre slovenské publikum neznámym umelcom. Jeho veľká retrospektívna výstava, ktorá bola v Slovenskej národnej galérii v Bratislave roku 1991 pod názvom Emancipácia mäsa, predstavila autorovo dielo v celej jeho žánrovej a výrazovej šírke. Neskôr, v roku 1993, vystavoval po Slovensku kresbové dielo nazvané 100 kresieb (v Šarišskej galérii v Prešove, v Levočskej radnici a v trenčianskej galérii). Po prvýkrát vôbec však vystavoval Frohner na Slovensku omnoho skôr. V roku 1968 totiž participoval na legendárnej výstave Danuvius a predstavil sa tak v rámci vtedajšej mladej scény. Odvtedy však už prešiel hodný kus cesty a dnes nepochybne patrí ku klasikom rakúskeho umenia 20. storočia. Ak by sme chceli vymedziť oblúk tvorby Adolfa Frohnera, mohol by smerovať (možno zjednodušene) od pólu revolty k pólu univerzality v rámci jeho myšlienkového, ale aj formového vývinu. Počiatky Frohnerovej tvorby sú totiž úzko späté s búrlivým viedenským akcionizmom, ktorý bol vo svojej dobe, teda na začiatku šesťdesiatych rokov, považovaný nielen za antiestetický, ale aj agresívny či dokonca excesívny. Frohner sa v roku 1962 spolu s Ottom Muhlom a Hermannom Nitschom zúčastnil na trojdňovej iniciačnej akcii Zamurovanie, kde vznikol tiež manifest Krvavý organ. Táto akcia bola základným kameňom rakúskeho variantu akčného umenia, ktorý revoltoval proti konzervatizmu povojnovej rakúskej umeleckej scény a stal sa odrazovým mostíkom nielen pre Frohnera, ale aj pre ďalšiu tvorbu H. Nitscha, pracujúceho najmä na poli „Divadla orgií - mystérií“. Frohnerova tvorba po roku 1962 je ozvenou revolty akcionizmu na poli materiálového obrazu, asambláže a akčnej maľby. Schopnosť pretvárať, metamorfovať nájdené - prírodné i odpadové materiály - tu prináša svoje ovocie v podobe diel nabitých expresívnou silou, impulzívnym, takmer agresívnym gestom na hranici deštrukcie. Už v ranej fáze Frohnerovej tvorby je pozoruhodné kritické rozhranie fenoménu krásy a škaredosti, či krásnej škaredosti, ktoré dodnes zohráva dôležitú úlohu v jeho tvorbe. Okrem tejto polarity zvyknú sa v jeho tvorbe zdôrazňovať i ďalšie, napríklad polarita utrpenia a rozkoše (náboženského a erotického) a ich syntéza, čo je čitateľné vo všeobecnosti.
Približne od polovice šesťdesiatych rokov sa tvorba Adolfa Frohnera stáva figuratívnou. Prechod na pozície figurativizmu sa však nedeje v podobe ostrého zlomu. Podstatným tu zostáva stále frohnerovské videnie sveta, upriamenie sa na človeka v rovine existenciálnej. Existenciálny problém chápe Frohner jednak ako problematiku tela, jednak ako polaritu života a smrti - akýchsi hraničných bodov ľudskej existencie. Od konca sedemdesiatych rokov sa v jeho tvorbe stále viac objavujú klasické mytologické námety i kresťanská ikonografia, čo jeho dielo posúva do polohy univerzálnej, nadčasovej. Zdá sa, že pohľad do minulosti tu posúva horizont súčasnosti, akoby platilo často proklamované „nič sa nezmenilo“ v ľudskej spoločnosti po stáročiach - „všetko už bolo objavené v mýtoch a dnes iba šikovne realizujeme prastaré predstavy a túžby“ Eliasa Canettiho. Napriek tomu, že umenie 20. storočia po mnohých -izmoch a -artoch dospelo takmer k nulovému bodu v rámci neustálej redukcie a dematerializácie, Frohner zostáva verný obrazu a verí, že maliarstvo nebude nikdy prekonané. V rámci klasických médií však nevyznáva iba estetično, ale aj silu výrazu a emócií. Dobrodružstvo a zmyslový zážitok sú rozhodujúcimi ukazovateľmi v jeho raných materiálových obrazoch, deformovaných telách i v najsúčasnejšej tvorbe z 90. rokov, kde nie je rozhodujúce, či ide o figuráciu alebo abstrakciu. Ide najskôr o splynutie oboch, čo umožňuje autorovi ešte väčší rozlet a tvorivú slobodu.
Výstava v Galérii Médium VŠVU v Bratislave pod názvom Prví ľudia - Prvá láska - Prvá smrť predstavuje slovenskej verejnosti výlučne tvorbu z 90. rokov. Najnovšie obrazy Adolfa Frohnera v mnohom hovoria nielen o autorovej neutíchajúcej tvorivej invencii, ale aj o jeho potrebe reflektovať minulé, vracať sa späť.
MÁRIA ORIŠKOVÁ
(Autorka je historička a kritička výtvarného umenia)
